Navždy nás opustil legendárny Rudolf Mitošinka

V Piešťanoch vždy stačilo hľadať „strýca“ a bolo jasné, o koho ide. Bol známy svojim neskonalým optimizmom a humorom, skrátka bol taký symbol dobrej nálady. Pracoval ako šofér v pekárňach, čo tiež bývalo zdrojom k poznámkam, ale jeho nevyviedlo z miery temer nič. Na štart svojich prvých pretekov sa postavil v roku 1962 v Nitre. Pomerne rýchlo sa prepracoval najskôr k slovenskej špičke, čo dokázal šiestimi titulmi Majstra SR v rokoch 1971 až 1986. Pri pohľade na jeho dátum narodenia je hneď jasné, že k 50-ke si venoval vskutku skvostný darček v podobe titulu. To sa iste mnohým nepodarilo. Množstvo prvenstiev a viac ako štyri stovky štartov v kariére niesli ovocie aj vo federálnom meradle, kde mu chýbal niekedy iba krôčik k vytúženému titulu. Najbližšie ho mal v roku 1986, ale nakoniec športové šťastie stálo inde. Štartoval ako reprezentant na medzinárodných podnikoch v celom Československu ale aj v NDR, ZSSR, Maďarsku, Poľsku.

Nakoľko k špičkovej technike sa dostal iba zriedka, bojovnosťou eliminoval výkonový rozdiel. Preto mu aj najviac vyhovovali technické trate ako Kopčany, Hořice či Sachsenring. Maximálne nasadenie prinieslo aj pády, tým najvážnejším bola ťažká nehoda v Novom Meste nad Váhom v roku 1976, kde vo vlásenkovej pasáži s horizontom pristál „na čerešni“. Liečenie bolo dlhé, ale „strýco“ sa dokázal vrátiť a čoskoro aj opäť víťaziť. Radostné i smutné chvíle s ním prežívala celá rodina aj mechanici – Ondrášik, Hanic, Smolák a v posledných rokoch zaťko Jožko Veselý. Krátku dobu jeho príklad nasledovala aj dcéra Oľga Mitošinková – Veselá.

V roku 1989, vo veku 53 rokov, skončil s aktívnym pretekaním, aby sa vrhol na podnikanie v oblasti dopravy a stavebníctva. Založil si firmu v Piešťanoch a bojoval ďalej, síce už na inom poli ale s tým istým zápalom. Keď po rokoch opäť zažil pocit z rýchlosti pri pretekoch oldtimerov, ako keby sa pre neho nezastavil čas, iba kombinéza sa akosi zbehla, zips vpredu nie a nie zapnúť. Pomaličky sa za protestu rodiny snáď aj chystal pokračovať, ale zdravie rozhodlo inak. Napriek tomu, že medzi pretekárov chodil aj naďalej sprevádzaný na vozíčku, úsmev z tváre mu nezmizol. Jedinú vec, ktorú si prežíval ako nesplnený sen bolo povoziť sa na plnokrvnom pollitri, napriek tomu, že túto triedu jazdil, ale vždy iba s 350-kou.
Česť jeho pamiatke!