Prežila lavínu, no brázdiť svahy neprestala

Záľuba vo vysokohorskom športovaní skrsla u Banskobystričanky v šestnástich rokoch. O niekoľko rokov potom sa I. Sikulová začala intenzívne venovať horolezectvu a skialpinizmu. S týmito aktivitami je jej život spätý dodnes, aj napriek tomu, že nie všetky zážitky môže radiť medzi pozitívne.
Pre extrémnych lyžiarov je hodnotná náročnosť kopcov, a tak sa diváci hneď zoznámili so základnou stupnicou sklonu zjazdoviek. Strmšie ako 45-stupňové zjazdy už sú klasifikované ako extrémne. „Najstrmší zjazd, ktorý som absolvovala, mal 55 stupňov,“ povedala pre Piešťanský týždeň skialpinistka. A to už si žiada naozaj dobrú kondíciu.

Vysoké Tatry

„Keď som sa asi ako 20-ročná dostala k skialpinistickej výstroji, moje prvé kroky smerovali do Západných a Vysokých Tatier. Spojila som svoje lásky – horolezectvo a lyžovanie,“ začala svoje rozprávanie I. Sikulová. S partiou chodí na zjazdovky, kam vleky nevedú, no ak aj áno, spoločne zastávajú názor, že kopec treba vyšliapať. „Človek spozná terén,“ spresnila skialpinistka. Dajú sa tak vraj zistiť aj snehové podmienky, pričom niekedy je lepšie sa v polovici svahu otočiť. Na výstup si milovníčka adrenalínu obúva buď lyže, alebo v strmšom svahu „mačky“.
Baranie rohy, Rysy, Predná bašta alebo Satanov žľab – tieto kopce má I. Sikulová úspešne zlyžované. „V zime sú túry v Tatrách úžasné tým, že hore síce cesta trvá rovnako ako v lete, ale dole sa ide veľmi rýchlo,“ povedala skialpinistka a dodala, že v zime sa dá toho stihnúť oveľa viac.

Júlové lyžovanie

„V januári býva ešte málo snehu, vo februári, ak ho napadne viac, je lavinózny. V marci až apríli sa začína stabilizovať, preto sú vtedy túry ideálne,“ povedala I. Sikulová. Nepohrdne však ani letnou akciou. Pred pár rokmi ju absolvovala začiatkom júla. Z chaty vyrazila spolu s partiou už pred šiestou hodinou ráno, keď je terén ešte trochu primrznutý, nie kašovitý. „V júli je sneh už pred obedom nelyžovateľný, prepadáva sa,“ vysvetlila I. Sikulová. Na chatu sa vrátili už o deviatej ráno. Ochranári, aj keď ich vidia neradi, si už zvykli na pár skialpinistov, objavujúcich sa v horách z času na čas aj mimo sezóny. „V jarných mesiacoch stáli veľakrát kamzíky asi päťsto metrov od nás a celý čas nás len sledovali,“ zaspomínala lyžiarka.

Šťastie v nešťastí

Skialpinistický výjazd v roku 2006 športovkyňu doviedol do bulharského pohoria Rila. Týždeň predtým, ako s partiou dorazili, napadalo veľmi veľa snehu. „Doma v Tatrách alebo v Alpách, kde to poznáme, dokážeme odhadnúť rozmary počasia, tu sa nám to nepodarilo,“ začala svoje rozprávanie I. Sikulová. V neznámom teréne zariskovali – plánovali zdolať ešte jeden kopec. No stalo sa im to osudným, pretože sa pod nimi odtrhla nebezpečná lavína.
I. Sikulovú zastihla takmer na vrchole kopca. „Išla som s ňou dole zasypaná pod snehom, no niekde pred dolinou preletela lavína cez skalné prahy. Vtedy som sa dostala do vzduchu aj ja, čo bolo obrovské šťastie, pretože dole som skončila na povrchu,“ spomenula si. Pri páde nestratila vedomie, čomu pravdepodobne vďačí za život. „Mala som plné dýchacie cesty snehu a zlomené obe ruky,“ povedala skialpinistka. Vedela, že ak sa sneh v jej dutinách roztopí a ona upadne do bezvedomia, udusí sa.
Zotaviť sa trvalo I. Sikulovej takmer dva roky. Odvtedy si dáva oveľa väčší pozor na lavínové nebezpečenstvá aj kvalitu snehu pod lyžami.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 29, ktoré je v predaji od 14. júla.