M. Radačovský: Počas chemoterapie som videl labute
Dievčenské sny sú rôznorodé. Jedna chce byť speváčkou, iná lekárkou, no gracióznosť tancujúcej baleríny na javisku mimovoľne podnieti túžbu v každej romantickej dušičke – byť na jej mieste. Niektoré to vzdajú, ešte kým po prvý raz okúsia bolesť prstov v špičkách, iné sa vytancujú „v krúžku“ či neúspešne našliapnu na profesionálnu dráhu. Labuťami sa stanú len tie najlepšie. Balet. Mužmi zatracovaný, ženami obdivovaný, vznešený a elegantný. Napriek úpadku kultúrneho povedomia spoločnosti známe inscenácie prežili už stovky rokov.
Tanečné umenie predviedol v pondelok 22. júna v piešťanskom Dome umenia Balet Národného divadla Brno pod vedením Mária Radačovského. Po zhasnutí svetiel sa na pódiu objavil umelecký vedúci. Predstavil večernú dramaturgiu a dodal: „Dnes som v Dome umenia už tretíkrát, s tretím odlišným súborom. Piešťany sú blízko môjho rodiska, Partizánskeho. Chodievam sem pravidelne, je to krásne mesto.“ Po slovách bývalého tanečníka už prišli na pódium prví sólisti. Posledným vystúpením pred prestávkou bol úryvok z najznámejšieho predstavenia – z Labutieho jazera. Hudbu P. I. Čajkovského a úžasné výkony umelcov odmenilo niekoľko výkrikov „bravo“ a dlhotrvajúci potlesk. Prvá – klasická časť skončila. Po nej prišla druhá, moderná.
Tanečníci za atypické choreografie rovnako zožali obrovský úspech. Záver patril opäť Labutiemu jazeru, avšak verzii z pera M. Radačovského, nesúcej názov Black and White. Do ďalšieho príhovoru M. Radačovského komusi začal nahlas vyzváňať mobilný telefón, na čo umelecký šéf promptne zareagoval: „Niekto volá. Dúfajme, že Hollywood.“
Čo viedlo baletníka k prepracovaniu historického diela? „Choreografia Black and White je mojím osobným príbehom o víťazstve nad prežitou rakovinou,“ priblížil M. Radačovský. „Z nemocnice som počas chemoterapie videl labute. Vedel som, že niečo musím s nimi stvoriť.“ Choreografovi sa to podarilo až v roku 2012, kedy inscenáciu odpremiéroval v USA.
„Pohľad na čiernu a bielu, čo pre mňa znamenajú? Paradoxne, v nemocniciach sme v područí bielej, priateľskej a čistej farby. Ale v tom prostredí sa stáva nebezpečnou,“ pripomenul mnoho filozofických námetov v diele i v živote choreograf. „Medicína je úžasná, obdivujem prácu a výsledky lekárov. Žiadny liek ale nenahradí silnú emóciu pacienta, túžiaceho žiť.“
Napriek minulosti je dnes šťastný po boku snúbenice Klaudie Bittererovej. Svoj vzťah spečatia na Slovensku už o niekoľko mesiacov. Sólistka, ktorá aj minulý pondelok zatancovala obe verzie Labutieho jazera, považuje choreografiu budúceho manžela za veľmi osobnú: „Je to pre mňa niečo veľmi citlivé, mám to rada. Jeho životný príbeh sme stavali veľmi citovo, dúfam, že emócia sa dostane aj k divákovi,“ cez slzy rozprávala baletka.
V metropole Moravy sa Slovákom darí: „Balet je v Brne in. Máme vypredané predstavenia, ľudia sa tešia. Nechcem to zakríknuť, pretože jedno zlé rozhodnutie môže všetko pokaziť. Dobre sme sa rozbehli, tak dúfam, že žiadna minihavária sa nepritrafí,“ povedal M. Radačovský a informoval, že v súbore majú Kanaďana, Francúzov či Juhoafričana, no Slovákmi sú so snúbenicou jediní.
Zaujímalo nás, či si ešte bývalý sólista niekedy zatancuje: „Už iba so súborom na sále a skôr sa teším z ich úspechu. V živote som sa naskákal dosť, túto knihu mám zatvorenú.“ Budúca pani Radačovská však ešte nesplnené tanečné sny má: „Moje srdcovky, ešte neodtancované, sú balety Rómeo a Júlia a Giselle. Či sa mi to podarí, neviem,“ povedala K. Bittererová a dodala, že v umeleckej sfére si ľudia v Brne vážia to, čo Slováci nie, a preto sú talentovaní snúbenci na Morave spokojní.
Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 27, ktoré je v predaji od 30. júna.
