Urobil trucpodnik – založil Radošinské naivné divadlo

S. Štepka hovoril o Piešťanoch a o jeho chlapčensky krásnom vzťahu k mestu, ale i úspešných talentových skúškach budúceho neprijatého profesionálneho – ale vyhľadávaného amatérskeho, zato vysokoškolákmi milovaného a štátom zatracovaného herca. Stal sa síce učiteľom aj publicistom, ale zvíťazilo „truc herectvo“. Časť myšlienok postavou drobného, srdcom a nasadením velikána slovenského divadelného umenia si môžete prečítať tak, ako „mu huba narástla“.
Boli sme sedem dní na zájazde a na záver toho týždňa som prišiel na miesto, ktoré je mojou srdcovkou. A to sú Piešťany. Môj vzťah k tomuto mestu je veľmi srdečný a hlboký, pretože Piešťany ma ako dedinského chlapca hrozne očarili. Boli nezvyčajné.
Keď sme sa ako malí chlapci dozvedeli, že ideme v júni na výlet do Piešťan na voze ťahanom koňmi, vzali sme si chleby, čaj a tešili sa na to, že pôjdeme do mesta, kde „voňala“ piešťanská vajcovka. Mám aj fotografie z tých výletov, ako ideme na voze do z Radošiny do Piešťan. Myslím si, že dnes by to opäť deti z našej dediny privítali. Len neviem, kde by s vozom parkovali. Voľakedy naši kočiši zaparkovali záprahy v parku. Vtedy sa to ešte dalo.
Do Piešťan som chodil aj do hudobnej školy k pani učiteľke Dostálovej. Myslím si, že nemala väčšie nemehlo, ako som bol ja. Ale ohromne som sa jej páčil preto, že som bol verný, vždy som prišiel načas. A že som prišiel z dediny. Mala so mnou súcit, pretože som bol netalentovaný, ale usilovný. Veľmi usilovný. Dva roky som trápil harmoniku značky Weltmeister. Chudera, nezaslúžila si to. To všetko som robil preto, že môj otec, murár, keď bol narukovaný v Parkáne, čiže v terajšom Štúrove, mal spoluvojaka, ktorého obdivoval. Hovorieval mi: „Počuj, Stanko, ten vojak sa volal Ján Ján a velice pekne hrál na huslách. A keby len na nich. On čo chytel, na tom hrál. A ja som si vtedy povedal. Ked budem mat chlapca, musí hrat jako Ján Ján.“

Viac sa dočítate v Piešťanskom týždni číslo 39, ktoré je v predaji od 23. septembra.