Ako naučiť Angličanov po anglicky
Vyučovaním jazykov sa už zaoberám dosť dlho na to, aby som si nevšimol jednu neobyčajnú vec: s angličtinou sa dohovoríte s každým na celom svete. Len s Angličanmi nie.
Takzvaní rodení hovorcovia sa zrejme učia svoju rodnú reč v inej galaxii. Poznáte to hneď, keď vyšplechnú na vás prvú vetu. Počujete huhlanie androida. Bože, čo je toto za výslovnosť? Ani trochu sa nepodobá tej, čo nás učila súdružka učiteľka na Mojmírke!
Oveľa viac to pripomína zvuk z požuvaných pások s Led Zeppelin, ktoré sme si púšťali v puberte na prenosných kazeťákoch. Najmä tie psychedelické pasáže, keď sa neposlušná páska prevrátila naruby a hrala pospiatky.
A čo je najhoršie, rodený Angličan pri komunikácii na nikoho neberie ohľad. Buď šteká slovíčka ako z guľometu, alebo ich omieľa v hube ako horúci zemiak. Jediné, čomu máte akú-takú šancu rozumieť, je otáznik na konci vety.
Vtedy môžete udržiavať trápne päťminútové ticho, alebo riskovať odpoveď „yes“. Vždy máte 50-percentnú šancu, že sa trafíte.
Zvrátiť tento žalostný stav bude síce ťažké, ale nie nemožné. V rámci rozvojovej pomoci môžeme poslať do Londýna dve-tri slovenské učiteľky. Najlepšie rekvalifikované ruštinárky. Domácich by naučili recitovať Šejkspíra s rýdzim a zrozumiteľným prízvukom.
Najlepšie s tým naším, „pieščanským“.
Tomu predsa rozumejú všade, nie?
