Prečo fičím na muzike
Keď v roku 1972 priniesol Ježiško do našej rodiny kotúčový magnetofón B54, vyrobený v Tesla Pardubice, môj svet sa otočil hore nohami. Prestal som fičať na futbale a začal som žiť muzikou.
Pravdupovediac, v tom futbale som to aj tak nikam nedotiahol. Odkrútil som si len zopár zápasov na dedinských ihriskách, na ktorých sa pásli husi a krížom cez trávnik mašírovali dojičky opatrovať kravy.
Nemali sme dresy, ani rozhodcu. Proste sme sa rozdelili a hrali do aleluja.
Čoskoro spoluhráči odhalili moju slabinu: nepamätal som si tváre. V časoch, keď hrali oba tímy bez dresu, to bol vážny problém. Stačilo, ak súper zakričal „prihraj!“ a ja, baran sprostý, som mu podal loptu. Ani sa nedivím, že ma prestali volať na tréningy.
Príchodom B54-ky sa všetko otočilo. Na loptu som zabudol. Našiel som si inú lásku. Fascinoval ma grécky spevák Demis Roussos, ktorý výzorom pripomínal bradatú rakúsku speváčku Conchitu Würst.
A keď ma spolužiaci začali volať Demis, bol som v siedmom nebi.
Jasné, že k futbalu sa sem-tam vraciam. Zlákal ma aj otvárací duel šampionátu. Keď ale japonský rozhodca bez zaváhania daroval Brazílčanom penaltu, mal som dosť. Vrátil som sa k hudbe. To isté odporúčam aj tomu rozhodcovi.
Pískať hala-bala môže aj na bambusovej flaute.
