Janovjak: Vždy som veľmi chcel a vždy som jazdil nadoraz
Muž menšieho vzrastu, útlejšia postava, pohľad tak trochu
uhorený do neznáma. Vcelku nenápadný, no o to srdečnejší. Niet
na ňom ani len stopa hviezdnych manierov, pritom na nedávnych
tohoročných paralympijských hrách v Londýne spolu so svojim
navádzačom získal pre Slovensko cennú bronzovú medailu.
Máte degeneráciu sietnice. Čo táto diagnóza vlastne
predstavuje?
Odumierajú mi bunky žltej škvrny, čo je miesto
najintenzívnejšieho videnia. Keď na vás pozerám, vidím vás
len rozmazane. Neviem určiť, či ste žena alebo muž, starý
alebo mladý. Mám len periférne videnie. Ale naučil som sa
pozerať na človeka priamo, pretože keď hľadím bokom, vyzerá to
neprirodzene. Vôbec nečítam. Na počítači mám nastavenú lupu
a nainštalovaný zvukový softvér, na mobile mám takisto hlasový
výstup.
Kedy sa začalo ochorenie u vás prejavovať?
Keď som bol piatak-šiestak. Postupne som prestal vidieť
z lavice na tabuľu. Behom jedného roka som nedokázal čítať
z knihy, zistiť čas na hodinkách. Malo to rýchly priebeh.
Naši si najprv mysleli, že si vymýšľam. Ťažké obdobie, hlavne
v puberte. Hanbil som sa, snažil som sa skrývať, že nevidím.
Ľudia aj na ulici si však všimli, že ich nepozdravím alebo im
zatykám.
Odpovede na ďalšie otázky si prečítajte v aktuálnom čísle PT.
