Blog Lívie Gažovej: Žite so mnou v meste
Cez prázdniny som si skúsila jednu vec. Zmeniť pohľad obyčajných ľudí na priestory, ktoré im ponúka mesto na to, aby ich s čistým svedomím užívali. Parky, nábrežia, námestia a iné. A celkom to fungovalo. Efekt prvej lastovičky zohral svoje a ja som sa tešila z pribúdajúcich užívateľov mesta.
Napriek tomu, že mnohí moji spoluobčania sú stále presvedčení, že doma im je najlepšie a verejné plochy sú nudné, som sa rozhodla zbúrať klišé a využiť miesta, ktoré sa zdajú byť nedotknuteľné.
Pokus 1: Čítanie si na deke v kúpeľnom parku pri hudobnom pavilóne. Odporúčam, najlepšia trávička v Piešťanoch; akokoľvek to znie. Prvý deň – udivené pohľady. Druhý deň – otáčanie hláv počas jazdy bicyklom. Tretí deň – prisadá si mladá rodinka. Štvrtý deň – piknik skupiny násťročných a mladej rodiny. Piaty deň – fotenie ležiacej slečny v stovkách sedmokrások, pán si číta na lavičke. Ďalšie dni ľudia pribúdajú. Uvedomili si, že park je pre všetkých.
Pokus 2: Smutné nábrežie mŕtveho ramena Váhu oživujeme dvoma raketami a bedmintonovým košíkom. Miesto, kadiaľ každý iba prechádzal, sa zrazu stalo niečím využiteľným. Pink, pink. Cyklisti znova spomaľujú. Nikdy tu nikoho nevideli. A myslia na to, čo všetko by sa na tomto mieste ešte dalo robiť.
Pokus 3: Opretá o jednu zo sôch v parku kreslím nádherný pohľad na Piešťany. Na druhý deň tam na deke sedí mladý pár. Zlepšili mi náladu na celý deň.
V Kodani si ľudia urobia grilovačku pred bytovkou. Nikoho by ani nenapadlo, sa sťažovať. Policajt príde aby im pomohol, nie aby ich pokutoval. V Miláne sú v parkoch farebné hojdacie siete. Vo Viedni sa ženy opaľujú na každej voľnej tráve. V Piešťanoch sú hráči kriketu v parku považovaní za divných.
Treba si zvykať, že všetko za hranicou vašej bránky patrí každému. A nie nikomu.
Užívajte si naše mesto – ponúka toľko možností!
