Blog Lívie Gažovej: O jednom škaredom dome

Hanblivosť mi nedovolila protirečiť, aj keď som slová o kvalite diela, na ktoré sa pozerajú, mala už-už na jazyku. Kráčam ďalej a podopierajúc bicykel rozmýšľam, prečo všetko postavené pred ´89 je pre ľudí a priori škaredé.
Na svoju dobu bol Dom umenia výnimočnou stavbou – mimochodom, okrem bratislavských, prvou divadelnou budovou po druhej svetovej vojne. Dokončený bol v roku 1980 a jeho autorom je slávny slovenský architekt Ferdinand Milučký. Dominuje okrajovej časti parku ako neprehliadnuteľný, ostro tvarovaný soliér.
Pri návrhu využil svoj osvedčený koncept – dve rovnobežné steny z betónu sú vytiahnuté a zvýraznené, prísne oddeľujú interiér od ostatného, prechádzajú celým vnútrajškom až do exteriéru, pričom ich hrany sú zámerne zvýraznené. Pri vstupe sa mierne vyhýnajú, akoby vítali návštevníkov. Betónovú stenu prerušujú úzke priezory a zasklenie vloženej hmoty kaviarne. Ďalšie dve rovnobežné obvodové steny sú pojítkom s prírodou, vyhotovené väčšinou zo skla a dreva, ľahké konštrukcie s ohromujúcimi detailmi. Tento nekonvenčný princíp využil Milučký vo väčšine svojich stavieb, vrátane vlastného rodinného domu, ktorý sa náramne na náš Dom ponáša.
Výrazným prvkom Domu umenia je povrazisko v hornej časti, vďaka nemu evokuje budova (v moderne zaužívaný) tvar parníka. Z voľného priestranstva doplneného výtvarným dielom Óda na radosť od Emila Venkova vstupujeme do divadla po monumentálnom schodisku. Malá výstavná sieň na prízemí spolu s divadelnou sálou pre 630 ľudí tvoria základ kultúrneho stánku. Zo zadnej strany je zaujímavým prvkom zasklené schodisko do zákulisia a šatne, zvýraznené horizontálnymi tmavšími plochami. Vchod pre účinkujúcich a zamestnancov je doplnený netradične tvarovanou a ťažko pôsobiacou markízou. Aj napriek zdanlivému uzatváraniu sa budovy od vonkajšieho sveta do seba je vnútri vždy príjemné svetlo.
Rumelkový strop prestupuje od vonkajšej markízy, cez foyer až do hlavnej sály. Zdá sa, že všetky priestory v pozdĺžnom smere prestupujú von a dnu – akoby neexistovala žiadna bariéra. V interiéri dominuje červená a modrá farba na sivom pozadí, ktorých jednoduchosť považoval Milučký za odkaz ľudového staviteľstva. Celkovo mal rád pravdivosť materiálu a prvky ľudových stavieb sa v jeho tvorbe objavovali v rôznych zmenených podobách.
Ak aj Milučký z jednoduchosti nevychádza, jednoznačne k nej nakoniec dospeje. Nadčasové dielo v piešťanskom parku je toho dôkazom. Je predmetom obdivu mnohých milovníkov architektúry.
A že sa táto jedinečná stavba postavila v dobách socializmu, kedy sa v podobnom duchu brutalizmu stavalo nielen u nás, ale aj vo svete, nie je jej chyba.
Povedzte to aj turistom.