Blog Petra Remiša: Dá sa tu žiť?
Vo verejnosti sa ako vírus šíri názor, že v našom „celosvetovo známom“ kúpeľnom meste sa už nedá žiť. A nielen to. Neoplatí sa tu ani zomrieť.
Keď som sa nad tým zamyslel, dospel som k názoru, že je to pravda. Nechápem, ako je možné, že som si to nikdy predtým nevšimol. Veď v tejto diere nie je možná ani holá ľudská existencia!
Vezmime si napríklad mužov v mojom veku – zväčša trpiacich zväčšenou prostatou – v našom zapadákove nenájdu jediné verejné úľavisko od stanice po Aupark! Celých 1245 metrov len prešľapujú pred výkladmi a trpia.
V minulosti, keď celoročne fungovalo kúpalisko Eva, dalo sa aspoň „cvrknúť si“ do tamojšieho bazéna. Túto možnosť využívali aj turisti zo spriatelenej Lýbijskej džamahírie.
Sírový smrad prerazil ostatné pachy a všetci dostali dve v jednom: Termálny kúpeľ aj urinoterapiu.
Pre tých, čo tu nechcú zomrieť, je ale každá rada drahá. Ani tých posledných 30-tisíc úbožiakov, ktorí tu ešte živoria, nevie, čo so sebou. Povaľujú sa okolo Sĺňavy, korčuľujú, bicyklujú, veslujú, rybárčia, opekajú, šantia a cikajú do fontán.
Ale ani za šľaka dobrovoľne otrčiť kopytami.
Ak si teda položím otázku, čo nás drží v tomto Bohom zabudnutom kúte, napadá mi jediná možná odpoveď:
Dá sa tu parádne prevegetiť až do dôchodku.
