Blog Petra Remiša: Špekačky a utopence
V dnešnom jazykovom okienku si vysvetlíme výraz „utopenec“. Nemyslíme nešťastníka, ktorý neprežil šnorchlovanie v podnapilom stave, ale delikatesu rozšírenú na území bývalého Československa.
Základnou surovinou na výrobu jedlého utopenca je špekačka (v Čechách „buřt“). Táto kultová údenina mala premiéru na zemskej výstave v Prahe v roku 1891 a získala väčší obdiv ako prvý hamburger.
O dva roky neskôr spadlo krčmárovi v Humpolci pár „buřtov“ do sudu s octom pri preplachovaní pivných trubiek. Keď ich po týždni našiel, bolo mu ľúto ich vyhodiť. Začal ich hosťom podávať s cibuľou a dobre sa na tom nabalil.
Bohužiaľ, zabudol si to patentovať, čím pripravil syna Honzíka o pekné dedičstvo.
Podľa normy zo 70-ich rokov musela špekačka obsahovať 38,5% hovädzieho a 17,5% bravčového. S rozvojom biotechnológií a vstupom do EÚ sa zrušili nielen československé normy, ale aj zdravý rozum.
Od roku 2011 je „takzvaná špekačka“ zapísaná v zozname tradičných špecialít, ktorý si z nudy vedú pologramotní byrokrati v Európskej komisii. Po novom sa vyrába z kukuričného škrobu, sóje a potravinárskeho farbiva.
Od pravej špekačky ju nerozoznáte – až kým ju nezavesíte nad oheň.
Geneticky modifikovanej strukovine ani škrobu sa oheň nepáči, preto sa „takzvaná špekačka“ začne krútiť ako kobra v koši. V lepšom prípade sa rozpadne a skončí v plameňoch skôr, než sa vám ju podarí dopiecť.
V horšom prípade obhorenú údeninu zjete a zažijete pocit víťazstva ako naši predkovia pri opekaní mamuta. Je tam len malý rozdiel.
Oni dva dni negrgali sóju.
