Blog Petra Remiša: O tatovi
Niekedy sa zamýšľam, ako by môj nebohý otec reagoval na túto dobu. Už 30 rokov sa „hontrlákam“ po svete bez neho, zatiaľ čo on relaxuje v dychovkárskom nebi. Nedá sa mu poslať ani esemeska.
Naučil ma veľa vecí, za ktoré som mu nestihol poďakovať.
Hoci nikdy nebol ďalej ako v Siófoku pri Balatone, zobudil vo mne lásku k cestovaniu. Závidel som mu, že zatiaľ čo ja trčím v nudnej škole, on, šofér z povolania, vyráža denne na cesty a nosí domov veci, o ktorých sme predtým nechyrovali.
Napríklad dijónsku horčicu, po ktorej sa potia korienky vlasov.
Raz v máji ma veľmi zavčasu zobudil, aby som mu robil závozníka, a odhalil mi veľké tajomstvo: Pred východom slnka spievajú v korunách stromov tisíce rozprávkových vtákov, ktorých mená nikdy nespoznám.
Rafinovaným spôsobom ma priviedol k hudbe. Každý týždeň som musel vyleštiť jeho obrovskú mosadznú F-tubu. Úloha znela jednoznačne: Neprestať, kým sa trúba neblýska ako Kristovo ľavé oko.
Bohužiaľ, mal som zákaz hudobných skúšok. Mama sa bála, že sa tam „zlumpačím“.
Môj tato nepočul nikdy o internete, mobiloch a nízkotučnom jogurte. Nikoho v živote neštuchol na fejsbuku a asi by tomu ani nerozumel. Neplytval čas na somariny. Vedel, že život trvá len dva dni.
Keby ten prvý náhodou pršalo.
