Blog Petra Remiša: Dvanáste prikázanie
Z hľadiska ochrany životného prostredia poznáme len dva typy Slovákov: Pilné včeličky a Lenivé vši. Pilné včeličky denno-denne zdobia odpadkami naše cesty, zatiaľ čo Lenivé vši sa raz za rok premôžu a všetko to vyzbierajú.
Voľné vyhadzovanie smetí je pritom jednou z hlavných občianskych slobôd. Bohužiaľ, nie všetci toto právo plne využívajú. Akoby sme si nevážili posolstvo našich starých otcov, ktorí položili životy na oltár našej slobody.
Na divoké skládky musíme byť rovnako hrdí, ako na Jánošíka, hokejistov a horalky.
Lebo odhadzovanie smetí nebolo vždy jednoduché. Kedysi sa považovalo za smrteľný hriech. Jeho hriešnu podstatu vyjadrovalo 11. božie prikázanie: „Nepošpiníš majetok blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je.“
Porušenie prikázania sa trestalo odťatím prstov. Po nej nasledovala amputácia predlaktia. Pokračovalo sa druhou rukou. Keď už väčšina našich predkov nemala ani jednu ruku, nemohli sa brániť a stali sa korisťou dobyvateľov.
Počas 1000-ročnej maďarskej poroby nebolo treba odtínať končatiny. Recyklovalo sa. Až rozpad Rakúsko – Uhorska priniesol zrušenie otrockého 11. prikázania. Pilné včeličky začali s obnovou zabudnutej krásy divokých skládok.
Tento proces skrášľovania je večný ako boj s lykožrútom. Nikdy neprestane – teda pokiaľ Pilným včeličkám nezačnú zase odtínať ruky.
PS: V minulosti existovalo aj 12. prikázanie, ale to je iná kapitola.
Znelo: Nevypiješ.
