Vzbura väzňov v Leopoldove sa nezačala zo dňa na deň
PIEŠŤANY/LEOPOLDOV – S malou dušičkou vstupoval 2. januára roku 1990 dvadsaťsedemročný právnik do ciel nápravnovýchovného ústavu (NVÚ) v Leopoldove, ktorý držali pod kontrolou väzni. Medzi nimi sa pohybovali aj zločinci najťažšieho kalibru. V Československu ešte silno rezonovala novembrová zamatová revolúcia a len deň predtým podpísal vtedajší prezident Václav Havel rozsiahlu amnestiu. Odsúdení sa chopili príležitosti. Bohužiaľ nie nežným spôsobom. 28. marca si pripomíname smutné výročie najväčšej vzbury väzňov v Československu.
Spomínaným právnikom je Piešťanec Roman Kvasnica a po viac ako dvadsiatich rokoch sa rozhodol prehovoriť exkluzívne pre Piešťanský týždeň. „V roku 1989 som pracoval ako prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave. Po novembrových udalostiach leopoldovský ústav začali navštevovať politici, dokonca i minister spravodlivosti a prebiehal tam otvorený dialóg. Toto, samozrejme, znamenalo vo väznici úplne novú situáciu a určitú destabilizáciu.“
Ani omilostenia, ani prísľuby zmeny pomerov vo väzniciach nezabránili vyhrocovaniu situácie. Veď už 4. januára 1990 na protest proti nedostatočnej amnestii začalo okolo dvesto väzňov držať hladovku. O niečo neskôr museli pracovníci NVÚ opustiť väznicu. Prvého marca sa v objekte prezývanom hrad zabarikádovalo 217 väzňov. Smutné finále sa odohralo o štyri týždne neskôr…
Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní Piešťanského týždňa.
NVÚ niesol pečať najťažšej väznice v republike. V tom čase si za jeho mrežami odpykávalo trest asi 2500 chlapov – vyše 200 za vraždu, 170 za znásilnenie, 370 za lúpeže a 320 za krádeže veľkého rozsahu.