Blog Petra Remiša: Čo je to harašenie?
V dnešnom jazykovom okienku si preberieme výraz „harašenie“. Nejde len o slovo. Ide o trestný čin, ktorý vznikol kombináciou „hárania“ a „rašenia“.
Naši naivní starí otcovia ešte nepoznali nástrahy harašenia. Riadili sa buditeľským heslom štúrovcov: Keď deva povie nie, túži, aby chlapec počul áno. Našťastie, jedného dňa skončila doba kamenná. Vtrhla sem demokracia a priniesla svoje výdobytky:
Mužský striptíz, transvestitov a feministky.
Pohvizdovanie po dievčatách, ťapkanie čašníčok a zdravotných sestier po ritke sa stalo smrteľným hriechom. V našej vyspelej demokracii sa trestá rovnako, ako keď vyhodíte do vzduchu cirkus aj s kolotočom.
Lenže tráva raší iba na jar a psy sa hárajú dvakrát do roka. Z toho vyplýva, že príroda je len slabý odvar ľudských možností. Človeku haraší celoročne.
U niektorých mužov trvá táto fáza od rannej puberty až po hrob. Často maskujú svoje nevybúrené chúťky za ponuku domácich prác. Náhodným chodkyniam ponúkajú vyčistenie komína, vyštelovanie rádia, zavarenie uhoriek alebo vyprášenie kožucha.
Vrcholom ich ľudovej tvorivosti je záludná otázka, či bol kocúr v trúbe.
V súčasnosti zostalo len málo čisto mužských pracovísk, kde na týchto hriešnikov nečíha moralitná úderka. Napríklad salaše. Čistý pracovno-právny vzťah medzi bačom a ovečkami vylučuje harašenie. Na salaši sa neharaší, ale salaší.
A žiadne ťuťu–muťu baranovi za chrbátom!
