V hospici panuje úcta k životu aj k umieraniu (2.)

V priestoroch DOM-u, ako ho nazývajú Banskobystričania, sídli

aj materská škola, farský úrad a diecézna charita. A nik nepohoršuje nad tým, že v blízkosti miesta, kde sa hrajú deti, umierajú ľudia. Veď život a smrť patria k sebe. Hovoria o tom aj pracovníčky hospicu – manažérka a vedúca sestra Anna Michňová, zdravotná sestra Beáta Sotáková a tiež dobrovoľníčka rehoľná sestra Petra. (Pokračovanie rozhovoru uverejneného v Piešťanskom týždni 6/12)

Hovorí sa, že ten, kto sa zmieri so smrťou a neodmieta ju, zomiera dôstojnejšia i ľahšie? Mali ste nejakého pacienta, ktorý toto potvrdil?

B. Sotáková: Spomínam si na jednu pacientku, ktorá bola v konečnej fáze kardiálneho ochorenia. V tom čase som nastúpila pracovať do hospicu. Komunikovala minimálne, neskôr jednoslovne, ale nikdy nezabudnem na jej výraz v tvári, na jej pohľad, oči a mimiku. Vyžaroval z nej neopísateľný pokoj. Mala krásne modré oči a jemný úsmev. Keď sme jej povedali, aký z nej vyžaruje pokoj a obdivovali sme jej obdivuhodnú trpezlivosť, vždy sa milo usmiala a s pokorou sa na nás pozrela tými jej nebesky modrými očami. K tomu nebolo treba žiadny komentár.

Keď som v minulosti robila rozhovor so šéfkou piešťanského hospicu Alenkou Ferančíkovou, povedala mi (to už mala rozšírenú rakovinu), že preskočila všetky fázy umierania a skočila rovno do zmierenia. Myslíte si, že je to možné?

B. Sotáková: Nespomínam si na taký prípad. Ale myslím si, že u nej zohralo veľkú úlohu práve to, že bola v kontakte so zomierajúcimi ľuďmi. Aj ja sama, keď sedím pri zomierajúcom pacientovi v jeho posledných chvíľach, veľakrát rozmýšľam o mojom zomieraní a vlastnej smrti. Vtedy je príležitosť ísť do hĺbky. Zamýšľať sa nad tým, čo prežíva pacient, čo budem prežívať ja. Kam ide a kam pôjdem ja. Vynárajú sa mnohé iné otázky. A keď príde okamih smrti, je to naozaj len krátka chvíľa. Smrť pre zomierajúceho človeka nie je zlá, netreba sa jej báť. Je to ťažké skôr pre príbuzných, priateľov a okolie. Preto si myslím, že ak pani Alenka bola v blízkosti zomierajúcich ľudí aj táto skúsenosť a skutočnosť jej dopomohla dosiahnuť okamžité zmierenie. Je veľmi málo ľudí, ktorí sa dokážu hneď zmieriť s tým, že zomierajú. Určite sú to silné osobnosti, ktoré môžu dospieť k zmiereniu svojou veľkou vierou, životnými skúškami, zrelosťou, pokorou, odovzdanosťou a nádejou, ktorá im otvára nové možnosti a nové začiatky. Či už večný život, alebo stretnutie sa so svojimi blízkymi, ktorí už zomreli, stretnutie s Bohom a mnoho iných možností, v ktoré človek verí.

Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní Piešťanského týždňa.

Súvisiace články: V hospici panuje úcta k životu aj k umieraniu

Piešťanský týždeň si môžete kúpiť aj v elektronickej podobe na našom webe v sekcii Noviny na stiahnutie.