Blog Jaroslava Poturnaja: Ticho lieči
S napätím a radosťou som šiel do Domu umenia na tretiu hru divadelníkov Dina z Hornej Stredy s rovnomenným názvom, ktorú režíroval bývalý herec Radošínského naivného divadla Ferko Rehák. Už samotný úvod, cesta v autobuse na liečebný pobyt v Tatranskej Polianke dal tušiť o čo pôjde. O dobrú zábavu.Smial som sa od začiatku až do konca.
V jednom momente mi však začala stekať slza od dojatia. Bolo to vtedy, keď jeden z účastníkov pobytu zo začiatku dosť nepríjemný chlapík Brtko padne pri turistike na hlavu. Doláme si ruky, utrpí otras mozgu a ako zázrakom prežije. Dokonca chodí po vlastných nohách. V tom sa to v ňom pohne a zmení sa jeho správanie na dobrého človeka. To ma zobralo. Musíme padať z výšky na hlavu,aby sa v nás niečo zlomilo na tento prerod? Nestačilo by sa len trošku zamyslieť nad sebou? Trošku sa zlepšiť sám? Aj o tom bola hra Ferka Reháka.
Ticho lieči a Ferko so svojími divadelníkmi tiež. Ferko veľmi citlivo spojil humor aj vážne veci. Celý čas sa síce smejeme, herci nás bavia svojími jedinečnými výkonmi, ale pod tým sú aj vážnejšie veci. Všetci fungujú výborne aj ako celok. V sanatóriu na Tatranskej Polianke sa lieči telo, ale vyliečia si aj dušu. Herci nám pomáhajú vyliečiť si aj našu dušu. A o to ide.
Záverečný potlesk v stoji bol viac ako zaslúžený. Patrí im aj moja veľká vďaka a uznanie. Divadlu Dino prajem, aby nevyhunulo tak ako ten dinosaurus, ktorého majú na plagáte. Práve naopak, aby nám ešte dlho skrášľovalo tento náš svet. Potrebujeme to.
