Blog Ivany Ilenčíkovej: Úvaha bez konca
Keď som bola malá, v našej dedine sa pásli husi. Boli všade. Bežne sa prechádzali aj po ceste. Bála som sa, že ma uštipnú. A musela som si dávať pozor na topánky. Okrem husí tu pobehovali psy. Aj psy boli všade, a tiež som sa ich bála. Aj poštárka sa ich bála. Husi akosi zmizli, psy ešte zotrvali.
Potom na obecnom úrade vyhlásili, že budú pokutovať majiteľov voľne pobehujúcich psov. Postupne sa to vyriešilo. Podľa mňa dosť čudne. Prečo? Psy teraz chodia v našej dedine na prechádzku nie sami, ale so svojimi pánmi. Na tom by nebolo nič čudné, keby… Keby som videla aspoň jediný raz niektorého z nich s vedierkom, vreckom, lopatkou. Čestné slovo, ešte som u nikoho nevidela úmysel upratať po svojom miláčikovi verejný priestor, ktorý si označkoval.
Niekto možno povie, načo riešim takúto triviálnu záležitosť. Ale ja ju potrebujem riešiť! Predstavme si, že v dedine žije tristo psov (môže, lebo psa majú takmer v každom dome). Ak polovica, ak tretina, ak štvrtina, ak pätina z nich chodí na prechádzku, ….
Asi túto úvahu ani nedokončím….