Cyril Stachura: Trénoval som aj Stocha
PIEŠŤANY – Povahovo príjemný muž s doslova flegmatickou povahou má za sebou výraznú futbalovú kariéru. Počas nej hral za 1. FC Košice, Tatran Prešov, Humenné a na sklonku aktívnej kariéry aj za Piešťany a Devín. Cyril Stachura v súčasnosti ako jediný Piešťanec trénuje v slovenskej Corgoň lige tím Nitry. K tejto funkcii sa nemožno dostať náhodou, ale poctivou prácou. Viac nám nielen o sebe, ale aj o svojej práci prezradil v rozhovore pre Piešťanský týždeň.
V koľkých rokoch ste začali s futbalom?
Zhruba v dvanástich rokoch na východnom Slovensku, odkiaľ pochádzam. Už vtedy som hrával s chlapcami staršími o dva roky. Bola to pre mňa dobrá škola. Moja povaha bola odmalička bojovná.
Počas hráčskej kariéry ste hrali za množstvo klubov, či už Tatran Prešov, alebo 1. FC Košice. Ktorý úspech vyčnieva nad ostatné?
Veľmi rád spomínam na postup s Tatranom Prešov do prvej ligy, kde sme ako neznáme mužstvo prvý rok v lige dokázali napríklad s pražskými mužstvami neprehrať ani jeden zápas. Z pôsobenia v 1. FC Košice je najpamätnejší rok, keď sme ako druholigové mužstvo vyhrali Československý pohár nad Spartou Praha 5:1. Za ňu hrali takí hráči ako Bílek, Neměc, Nedvěd či dokonca terajší reprezentačný tréner Weiss. Vo futbale teda môže každý vyhrať s každým. Pohár som vyhral aj po prestupe do provinčného Humenného. Vo finále sme porazili vtedy najlepšie mužstvo na Slovensku – Trnavu.
Vo futbalovom kolotoči ste sa rozhodli zostať. Prečo?
Človek by mal robiť to, čo má rád a tiež čomu rozumie. Spojil som príjemné s užitočným.
Čo všetko musí človek robiť, aby sa stal futbalovým trénerom na vrcholnej úrovni?
Musí tvrdo pracovať, zlepšovať sa, ísť s dobou, zachytávať nové trendy. Prvoradé sú však predpoklady, šťastie a cieľavedomosť. Keby mi niekto pred siedmimi rokmi, keď som začínal s trénerskou kariérou, povedal, že budem dnes trénovať v Corgoň lige, ťažko by som tomu bol uveril.
S trénerskou kariérou ste začali v Piešťanoch, do zápasov ste sa však zapájali aktívnou hrou. Ako to vnímal váš tím?
Bol to koniec kariéry, keď som sa „motal" ešte na ihrisku. Bola to síce piata liga, no napriek tomu ťažké zápasy. Mám mladých hráčov rád a tá symbióza hráč-tréner, ktorú som si v Piešťanoch vyskúšal, bola pre mňa dobrou školou. Každý tréner sa potrebuje učiť na vlastných chybách. Tak sa môže zlepšovať.
Boli ste predsa len mladý tréner, čím ste si vybudovali rešpekt?
Človek musí mať prirodzenú autoritu a byť úprimný k hráčom. Dávam hráčom najavo, kde sú medze, a viem poradiť i pokritizovať. Keď hráči vidia, že to myslím vážne a chcem im pomôcť, získavam si ich rešpekt.
V aktuálnom vydaní Piešťanského týždňa sa dočítate aj o tom, s akým tímom ako tréner postúpil do prvej ligy, ktorých futbalistov s nádejnou kariérou trénoval a prezradí vám aj to, kam to chce dosiahnuť s trénerskou kariérou.
