Blog Ivany Ilenčíkovej: Festival
Svoj prvý som absolvovala pred tromi rokmi, teda v zrelom veku. S obavami, že tam budem najstaršia a najsmiešnejšia. Nemyslím, že sa to stalo. O rok neskôr som už vedela, kam idem a prečo. Podľa toho to aj dopadlo; super zážitky, super pohoda. No a teraz, to už som bola skúsená návštevníčka festivalu. Všetko, naozaj všetko sa mi páčilo.
A čo? Každý si oblečie, čo len chce a nikto sa tomu nečuduje. Ľudia nie sú nahnevaní, naopak, usmievajú sa. Nevidela som, že by niekto niekomu urobil čo i maličký naschvál. Boli sme k sebe slušní a milí. Doma nevyjdem von bez make-upu. Tam? V pohode. Aj tak sme boli všetci maskovaní – v klobúčikoch, okuliaroch. Akurát nosy sme mali podobne červené.
Jedlo výborné, pitie chutné, vychladené. A čo duchovná potrava? V hudbe nie som veľmi doma, ale myslím, že aj pre znalých je ťažké povedať, ktorý koncert bol najlepší. Okrem hudby Literárny klub, Štepkovo divadelné predstavenie Hotel Hrant v naštudovaní zamestnancov a obyvateľov domova sociálnych služieb v Zavare, sprevádzaní hudobným doprovodom Art Music z Červeníka. Bonbónikom pre mňa je vždy to, čo pripraví .týždeň a jeho šéfredaktor Štefan Hríb. Teraz to bola beseda s premiérkou, na ďalší deň s arcibiskupom trnavskej arcidiecézy Róbertom Bezákom a pražským biskupom Václavom Malým. Čo meno, to osobnosť, ale aká! Už predtým som to tušila, ale arci mi to potvrdil s plnou vážnosťou. Teraz teda viem naisto, že Pán Boh je pohoďák.
A pre svoju osobnú, súkromnú, ešte väčšiu pohodu, som si vymyslela malé zlepšováky. Nenavštevovala som toi-toiky, lebo to nezvládajú hlavne moje čuchové bunky. Prešla som sa kúsok ďalej k splachovacím toaletám. Bol tam papier a všetko, čo treba. Do sprchy som sa nevybrala ráno a večer, keď tam boli rady na dve hodiny; zašla som tam cez koncert, bez čakania. A s bonusom, hudba pod sprchou.
Veľa som pila, veľa som sa krémovala a trochu som aj odpočívala v tieni. Pohoda.
A čo ešte? Zdá sa mi, že pribúda pohoďákov môjho a skorších ročníkov. To sa mi fest páči.
