Vodník pri Dujkovom mlyne (2)
Mlynár Dujka bol v celom okolí známy ako veľmi dobrý človek. Tí, čo ho poznali mi to určite potvrdia a pri čítaní tohto príbehu si na neho spomenú. Na klepot jeho mlyna a vôňu čerstvo namletej múky sa v obci dlho spomínalo. Dobrým ľuďom sa vraj aj strašidlá a iné podobné bytosti vyhýbajú. Napriek tomu tento podivuhodný príbeh sa viaže k Dujkovmu mlynu.
Potom čo vdova stretla pri Dujkovom mlyne zeleného vodníka sa na druhý deň vybrala za kňazom. Ten ju vypočul, riadne vyhrešil, ale rozhrešenie jej nedal. Keďže na neho naliehala a presvedčovala o tom, čo videla – vraj rukami po nej siahal, vybrali sa spolu na miesto činu, kde ju chcel uchytiť vodník. Bolo už svetlo a teda miesto ľahko našli. V mieste kde boli prerušené kalandre (vtedy sa tak vravelo zábradliu, aby sa dalo zísť ku lávke), našli zošúchanú, rozmrvenú a zablatenú trávu na svahu povedľa chodníka k lávke. "Nejaký cyklista, povedal kňaz, netrafil na chodník a zviezlo ho do vody, aj s bicyklom. A predsa sa musel dostať von z vody," vravel kňaz. "Áno, ale prečo bol celý zelený?" Kňaza to ďalej nezaujímalo. Hriešnici uložil pokánie a dal na mieste rozhrešenie.
Všetko sa akože cez deň vysvetlilo, keď hájnikova žena u pekára Danku rozprávala, čo sa prihodilo jej manželovi. Keď sa vracal z rannej pochôdzky, koľko blata a špiny na sebe doniesol. Ktovie, kde bicykel nechal? „Keď som Fera cez oblok zbadala, skoro som z nôh spadla. Hotový vodník," povedala a ihneď sa zháčila. Príhoda sa teda vysvetlila. Zahanbená vdova prosila kňaza, aby o príhode pomlčal, čo nakoniec bola jeho povinnosť, a ona sa nikomu nepriznala, čo sa jej prihodilo. Ale mlčal aj hájnik. Ktovie prečo? rozmýšľala vdova!
Príhoda sa udiala v 50. rokoch 20. storočia, keď „hubertusy“ – ako sa vtedy volali zvrchníky z chlpatej zelenej látky – sa práve dostávali do socialistických obchodov. Prví sa o ne usilovali poľovníci, z ktorých sa regrutovali aj miestni hájnici. To bolo asi aj oblečenie domnelého vodníka. Hubertusy postupne obliekli celú republiku a kto ho nemal, ten nebol „in“.
Dejú sa veci medzi nebom a zemou!? Prichodí nám spomenúť si na vodníka Kriváha. Keď ten sa usadil na dlhšie obdobie na Váhu medzi Púchovom a Trenčínom, očarený tamojšími práčkami a priadkami, že aj Medňanského plť zanechal. Možno niektorej deve neodolal a ich prípadný syn vodník, nazvime ho tiež Ferino, „operoval“ na potoku, aby nezažil hrozné povodne ako Kriváh? Pravdu sa už nedozvieme, ale v dedine, ktorú radšej nemenujem sa traduje, že keď sa poľovník (vodník?) pominul, stratila sa aj jeho manželka. Nikto nikdy ju už viac nevidel!
Mlynár Dujka splácal nový mlyn aj po znárodnení. Bez reptania, pokorne. Bol hlboko presvedčený, že papier o znárodnení nič neznamená, že ten mlyn a dlžoba sú stále jeho a tak sa ku mlynu až do svojej a manželkinej smrti správali. Jeho presvedčenie, že mlyn je jeho sa potvrdilo, keď po roku 1990 mlyn vrátili jeho potomkom. V pamäti mi utkvela jedna vec, ktorú mi vravel, keď mi v 70-tych rokoch ukazoval pýchu svojho mlyna – turbínu a nemohol a ani nechcel pochopiť: Prečo mu ako „znárodnenému“ odrazili vodu z náhonu, vraj aby nemlel „načierno“? Musel teda míňať elektrickú energiu. „To štát radšej platí za elektriku, len aby mlynár nemohol mlieť zadarmo načierno“? Možno k Dujkovmu mlynu sa hodí známe porekadlo, že božie mlyny melú pomaly, ale isto.
