Po šibačke v Kanade boli vajcia na plote

Po činžiakoch na Ulici Nikola Teslu vtedy ešte nebolo ani chýru – ani slychu. Všade sa rozprestierali zelené polia a v záhradách kvitli čerešne, višne, jablone, slivky aj hrušky. Večer pred šibačkou v kanáli bzučali chrústy a my, ničím nespútané kanadské decká, sme ich chytali a mučili v sklenených fľašiach od mlieka.
Ale vrátim sa k šibačke. Pre každého chalana, veľkého, aj malého štopľa sme mali nachystané drobné mince. V košíčku, alebo tanieri ich u nás v kuchyni čakali čokoládové a varené farebné kraslice s nálepkou, na ktorej bol zajac, sliepka s kuriatkami, alebo drobné kvietky.
„Dievčatá, dvojkoruny dajte cudzím, päť korún chalanom z Kanady,“ radila mne a mojej mladšej sestre Aničke naša mama. Častokrát si kasu radšej vzala do vlastných rúk, lebo my sme boli na šibačku z príchodu chalanov také oplašené, že by sme peniaze porozdávali hneď prvým. Ostatným šibačom by zvýšili už len tie vajcia.
Medzi prvými k nám chodieval Jožko Michalica. Potom prišli Dušan a Miloš Čuridlovci, Lubeno Kalnický, Miško Melicher, nebohý Edo Roták, Ferko a Miro Jankechovci a partia starších, do ktorej patrili – Jojo Kalnický a Jožo  Lážek,  Paľo Sedlák, Jožo Lednický a ešte pár chlapcov, na ktorých mená si už ani neviem spomenúť. Verím, že mi to prepáčia. V tom čase ešte žil aj nebohý starší brat Alenky Zifčákovej, myslím, že sa volal Jožko. Chodieval šibať sám, alebo s partiou najstarších chalanov.
Šibačka by nemala ten správny cveng, ak by k nám neprišiel usmiaty Enko Straka, s ktorým sme sa ako deti hrávali v našej uličke a na lúčke pri trati. Mávali sme Vrbovskému Čangu, či vláčiku poschodáčiku , ktorý okolo nášho domu prechádzal o štvrť na sedem večer. Bol to čas, keď sa z rozhlasu ozvala zvučka rozprávky na dobrú noc  a vzápätí zamatový hlas tety Viery Bálintovej.  
V našej uličke vtedy, jako aj dnes bývala Gabika Straková aj Šarlota Vanková. Vtedy ešte žili aj  babky východniarky – Júlia Trellová a Anna Ondrušková,ale aj pokladníčka z múzea – teta Juríčková, či večne rozvadení bezdetní manželia Gustáv a Anna Ďurinovci, ktorí nám prepichovali lopty. Samozrejme iba tie, ktoré im nechtiac vleteli za bránu. Uličku uzatvárali dva domy. V jednom z nich bývali Zdenka, Beata a Kajo Bartovicovci. Ich starí rodičia kúpili poschodovú kocku od cukrára Paserína. Predtým patrila kúzelná vila s obrovskou záhradou známemu slovenskému hudobnému skladateľovi Eugenovi Suchoňovi, ktorý tu ukladal na papier úvodné noty prvej slovenskej opery – Krútňava.
Posledným domom v rade bol domček a obrovská záhrada so skleníkmi Bulharov Dimitrovcov. Aj oni mali syna – Jozefa, ale ten už na šibačky nechodil. Aspoň nie k nám. Bol starší a s krpcami sa už toľko nebavil. Náš brat Janko sa často pridal ku kanadským chlapcom a so šibákom obšíval Janky Čuridlovú a Kalnickú, Gabiku Melicherovú, Jarku Vrtíkovú, Zdenku Čuridlovú, Janku Lednickú, Ľubku Valachovú, alebo dievčatá od Weizerov – Janku a Alenku, či Nerpasovské dievky – Katku, Janku a Ivetku. Až teraz mi napadá, aké zvlášte je, že všetkých oslovujem aj po rokoch v zdrobnelinkách. Darmo – boli sme vtedy všetci malí a hovorili sme si pekne.
Keď náš brat doniesol domov čokoládové vajíčka, či cukríky, rozdelil sa o ne s nami, ale zväčša aj on, podobne ako jeho parťáci vyšibali len vrecúško s varenými kraslicami. Chudiatka, kraslice. Mnohé z nich ostali po veľkonočnom šibaní rozpleštené na lážekovskom drevenom plote, ktorý bol prvým v kanadskom rade domov. Žili v nich obyčajní, no poctiví ľudia – pracovití robotníci, družstevníci, roľníci a remeselníci.
Piešťanská Kanada – tá bývala skôr chudobnejšia,  ale o to bohatšia na zážitky a nekonečné naháňania po kanáli. Na kanadských poliach aj šarkany lietali rýchlejšie, ako v meste. Tu, za rampami nám vietor fúkal silnejšie. Akoby vedel, že kanadské deti majú na kolenách viac modrín a boľačiek, ktoré treba rýchlo vysušiť, aby na ich mieste mohli vzniknúť ďalšie. Bolo to čarovné detstvo s vybíjanými a bedmintonom, s futbalom v uličke, s kriedovou, švihadľovou, či gumovou škôlkou. Stačilo si od mamy, či babky vypýtať dva metre stredne hrubej gumy do teplákov a mať ju stále pri sebe ako pohotovostný balíček strčenú vo vrecku, alebo omotanú okolo zápästia. O zábavu bolo postarané. Stačila biela krieda a pár štvorčekov s číslami namaľovanými na chodníku. Stačili dve dobré kamošky, alebo kamoši, ktorým sa chcelo skrývať v žite alebo v kukurici, stavať bunkre z balov slamy, hrať na chytky, alebo slepú babu. Stačilo nám tak veľmi málo, aby sme boli všetci šťastní …