99. výročie otvorenia Thermie Palace a kúpeľov Irma (1.)

Najkrajšou časťou Piešťan je Kúpeľný ostrov. Tento malebný kúsok zeme je hlavným kúpeľným územím. Od centra mesta ho oddeľuje hlavný tok rieky Váh a od okolitých obcí na ľavom brehu Váhu zasa Obtokové rameno. Pôvodné kúpeľné objekty sú sústredené v južnej časti Kúpeľného ostrova – Napoleonské kúpele (z konca 18. a začiatku 19. storočia), Pro Patria (1915–1916), Cyril (1927) a termálne plážové kúpalisko Eva (1933–1934). Tu stála i majestátna budova Kúpeľov Františka Jozefa (1898) zbúraná v rokoch 1966–1967.

Najimpozantnejšie budovy tejto časti predstavuje ubytovaco-liečebný komplex hotel Thermia Palace spojený s kúpeľmi Irma. Tieto dva objekty zvýšili ubytovací i zdravotnícky štandard piešťanských kúpeľov na začiatku 20. storočia na dovtedy nevídanú úroveň. Je to klenot nielen piešťanskej, ale možno povedať stredoeurópskej kúpeľnej architektúry začiatku 20. storočia.

Smelé podnikateľské plány Winterovcov

Hoci piešťanské kúpele už od roku 1720 patrili Erdödyovcom, významnému uhorskému šľachtickému rodu, boli ešte v 19. storočí poriadne zanedbané. Situácia sa začala meniť, až keď si ich roku 1889 prenajal podnikateľ Alexander Winter a založil firmu Alexander Winter a synovia, podnik generálneho prenájmu kúpeľov. Aké bolo obdobie, v ktorom Winterovci položili základ modernej slávy a medzinárodného rozvoja piešťanských kúpeľov? Bolo to obdobie konca 19. a začiatku 20. storočia (1889–1914). Podľa niektorých „ … bol to zlatý vek istoty. Všetko v našej takmer tisícročnej rakúskej monarchii akoby boli založili natrvalo a štát sám bol najvyšším garantom tejto stálosti…“ napísal Stefan Zweig v knihe spomienok Svet včerajška.

Situácia však nebola takáto idylická pre všetky vrstvy spoločnosti, a najmä nie pre slovenské obyvateľstvo vtedajšieho „Horného Uhorska“. Zhoršovala sa medzinárodnopolitická situácia a v rokoch 1912–1913 vypukli v bezprostrednom susedstve monarchie dve balkánske vojny. V uhorskej časti monarchie vládli veľkostatkári, šľachta a pokračovala agresívna maďarizácia. To spolu s relatívnou preľudnenosťou a nerovnomerným rozdelením pozemkového vlastníctva malo za následok, že len v rokoch 1871–1914 emigrovalo napríklad do USA pol milióna Slovákov. Hoci to zrejme nikto netušil, bol to záver obdobia všeobecného pocitu istoty a relatívnej hospodárskej prosperity. Záver obdobia, ktoré nepoznalo veľké vojnové konflikty, čo tak osudovo poznačili európsky i svetový vývoj po roku 1914.
V tomto období Winterovci rozvíjali v kúpeľoch Piešťany smelé podnikateľské plány. Obnovili existujúce stavby a budovali nové. Roku 1894 otvorili Kúpeľnú dvoranu, potom Kúpele Františka Jozefa (1898). Po smrti otca Alexandra (1909) prešlo vedenie kúpeľov na jeho synov Ľudovíta a Imricha. Pozornosť venovali najmä propagácii kúpeľov a zvyšovaniu počtu kúpeľných hostí. Aby získali do kúpeľov aj pacientov z radov bohatej šľachty a buržoázie, začali pripravovať výstavbu reprezentačného hotela spojeného s balneoterapiou.

Ľudovít Winter oslovil budapeštianskych architektov Ármina Hegedüsa a Henricha Böhma, ktorí sú autormi projektov tohto komplexu. Henrik Böhm (1867–1936) si ako 29-ročný otvoril v Budapešti spoločnú architektonickú kanceláriu s Árminom Hegedüsom (1869–1945). Výsledkom ich vzájomnej spolupráce, ktorá trvala až do 30. rokov 20. storočia, je viacero stavieb na území Maďarska i Slovenska. Spomeňme najvýznamnejšie z nich: hotel Tisza v Szolnoku, kúpele v Szolnoku, Egri a Kiskunfélegyházi, radnica v Pesterszébethe (1906), Török banka v Budapešti (1906), Grand hotel Teplice (1902–1912) a vila Ostende v Trenčianskych Tepliciach.

Maďarskí architekti mali veľa zákaziek

V roku 1909 sa pripravovali projekty komplexu – hotela a kúpeľnej budovy. Ľudovít Winter však stále nebol spokojný s projektmi Hegedüsa a Böhma. Akoby im niečo chýbalo – jednoduché a pritom praktické spojenie oboch budov. Pracovné vypätie sa podpísalo aj na Winterovom zdraví. Na radu lekárov si išiel oddýchnuť do Montreux na brehy krásneho Ženevského jazera. Aj tu stále premýšľal nad riešením najvhodnejšieho prepojenia hotelovej a kúpeľnej budovy. A riešenie našiel s prispením špecializovaného architektonického ateliéru v Lausanne, ktoré detailne dopracovali Hegedüs a Böhm.

Veľmi významná je i piešťanská etapa tvorby architektov. Súbežne s prácou na komplexe Thermia Palace a Irma, ktorá im získala ďalšie objednávky, projektovali vilu piešťanského lekára Dr. Alexandra, na ktorej priečelí je vo výzdobe vkomponovaný aj rok realizácie (1912). Mená architektov pripomína aj malá tabuľka osadená nízko nad soklom na východnej fasáde budovy. Ďalšími stavbami tejto úspešnej autorskej dvojice sú secesný Hotel Lipa (1912) v centre Piešťan a Sándor pavilón (1912) – súčasť komplexu Pro Labore. Zmodernizovali, prestavali a do secesnej podoby upravili Kúpeľné divadlo.

Z obdobia 1. svetovej vojny pochádza ich posledná piešťanská realizácia – Pro Patria (1915–1916) – integrované kúpeľné zariadenie pre ranených a chorých vojakov rakúsko-uhorskej c. a k. armády.
Winterovi ešte zostávalo vyriešiť najdôležitejší problém – získať potrebné finančné prostriedky na takúto nákladnú investíciu. Pôžičky boli nevyhnutné, hoci riskantné, politická situácia neistá a ich splácanie mohlo byť ohrozené rôznymi okolnosťami. Ale Ľudovít Winter bol odhodlaný postaviť tento veľkolepý kúpeľný komplex a prekonať pri tom všetky finančné i technické prekážky.

Betonári sa striedali po troch hodinách

Niektoré náročné technické otázky a problémy, napr. založenie stavieb v bezprostrednej blízkosti termálnych prameňov pri dodržaní podmienok ochrany liečivých žriediel riešil profesor budapeštianskej Vysokej školy technickej Aladár Kovács Sebestény. Miesto pre nový hotelovo-liečebný komplex bolo vybraté na Kúpeľnom ostrove. V septembri 1910 sa začalo na juhozápadnom okraji Kúpeľného ostrova vo veľmi náročných podmienkach so zakladaním stavieb. Priblížme si ich dobovým opisom výstavby kúpeľov Irma a základov bahniska v Irme: „Kruhová stavba bazénu spočíva na pilótach z dubového dreva, ktoré sa v horúcej pôde najlepšie osvedčilo. Na pilóty položili veniec zo železobetónu. Aby mohol byť tento betónový veniec zhotovený pod hladinou horúcej vody, bolo nutné uviesť do činnosti tri čerpadlá, pomocou ktorých bol stavebný priestor zbavený vody. Betonári sa striedali každé tri hodiny, pretože dlhšie v pare nemohli vydržať.“ Na dobovej fotografii vidieť aj betónovanie spodných častí 14 stĺpov, ktoré potom prechádzajú do rebier klenby nesúcich kupolu nad bahniskom.

Napriek rôznym problémom a ťažkostiam boli v apríli roku 1912 obe budovy dokončené a pripravené uvítať prvých kúpeľných hostí. Išlo o obdivuhodný stavebný výkon, ktorý vzbudzuje rešpekt ešte i dnes. Neboli k dispozícii žiadne z moderných stavebných strojov a technológií, ktoré sa používajú v súčasnosti. Len práca rúk a množstvo remeselníkov tvorilo tento architektonický skvost v bahnitej podmáčanej pôde Kúpeľného ostrova. Generálnym dodávateľom stavby bola firma Bratia Grünwald a Schiffer, Budapešť. Dodnes sa v zbierkach Balneologického múzea zachovali dobové modely oboch budov zhotovené generálnym dodávateľom. Umeleckú výzdobu, obkladačky, obklady z mramoru, technické vybavenie, stolárske práce, zariadenie a pod. dodali renomované firmy zväčša z uhorskej časti monarchie. Nechýbali však ani niektoré viedenské. Boli to starostlivo vybrané firmy, ktoré boli zárukou tej najlepšej kvality. 

(Pokračovanie nabudúce)