Aljaška – štát samovrážd hrdých indiánov

Zaostríte zrak a vybuchnete od smiechu. Po zadku sa tam šmýka kŕdlik havranov. Aj o takýchto zážitkoch rozprávala piešťanským ženám z PIWC zdravotná sestra Anna Jeremičová, rodáčka z Piešťan. Anna niekoľko mesiacov pôsobila v nemocnici na Aljaške. Dostala sa tam cez agentúru, ktorá si ju vybrala na zastupovanie, keď jedna z aljašských zdravotných sestier odišla na materskú dovolenku. Jeremičovú si vybrali aj preto, že vedeli o jej túžbe dostať sa na Aljašku.

„Bola to iná nemocnica, než na aké som bola zvyknutá v Amerike. Pacientov z kmeňa Tlingitov tu dovážali z okolitých ostrovčekov na malých dopravných lietadielkach alebo doplávali loďou. O chorých ľudí sa tu veľmi dobre starali. Pred prepustením z nemocnice prišiel lekár, priniesol svojmu pacientovi lieky, vysvetlil mu ich užívanie. Veľmi dôležitú úlohu mali aj tamojší sociálni pracovníci. Tí sa každý deň stretávali s lekárom a diskutovali o pacientovi, o jeho zdravotnom stave, o problémoch i o situácii, v akej sa ocitne po prepustení z nemocnice. Či ho bude treba umiestniť v nejakom zariadení a podobne. Všetko sa tu plánovalo. Aj odchod domov. Ak bolo zlé počasie, pacienti aj dva, tri dni čakali na lietadlo v ubytovni blízko nemocnice. Tam mohli bývať aj ich rodinní príslušníci, ktorí prichádzali za svojím blízkym počas jeho hospitalizácie,“ vysvetľovala Anna Jeremičová.

Anna vymenovala aj najčastejšie ochorenia tlingitských indiánov: „Mali veľa respiračných chorôb, ale aj diabetes, psychické, hormonálne a kožné choroby. Do nemocnice prichádzalo aj veľa ľudí, ktorí podľahli alkoholizmu. Na Aljaške sú najväčšími problémami alkoholizmus, domáce násilie a samovraždy. Čo sa týka alkoholizmu, mali sme veľmi podrobne vypracovaný protokol. Sledovali sme pacientov každé dve hodiny a snažili sa predchádzať komplikáciám. Ak sme niečo objavili, okamžite sme konzultovali s lekárom. Aljaška má aj jedno veľmi smutné prvenstvo. Najviac samovrážd z celých Spojených štátov sa uskutoční v tejto zemi. Ťažko povedať, čo je ich príčinou. Ja som si robila zápisky a zistila som, že národu Tlingitov odobrali zem, identitu, práva a až v prvej polovici 20. storočia sa stali občanmi USA. Teda ľuďmi, ktorí majú právo žiadať, brániť sa a komunikovať s vládou. Možno práve preto je v srdci Tlingita skrytý pocit šoku, bezmocnosti a márneho hnevu.

Snáď šikmookí územčistí študenti, ktorí tu majú vysoké školy aj gymnáziá, ale aj naši pacienti s počernou pleťou majú pocit druhoradosti v Amerike. Snáď dušu Tlingita – stoickú a pokornú pred autoritou prírody a rodiny navždy a nenapraviteľne poškodil vírus hektickej, ambicióznej, individualistickej kultúry Ameriky. A možno je depresia prirodzeným produktom mnohých dní bez slnka a obyvatelia Aljašky trpia ponorkovým syndrómom, veď tu niet kam utiecť. A možno je príčinou toľkých samovrážd chudoba, alkohol a drogy. Choroba duše ničí obyvateľov Aljašky tak, ako voľakedy osýpky, obrna, tuberkulóza či ovčie kiahne.“

Rodáčka z Piešťan mala možnosť stretnúť sa so starými, veľmi hrdými a nezávislými indiánmi, ktorí až do posledných chvíľ svojho života nechceli zaťažovať príbuzných svojimi zdravotnými problémami. Tlingiti veria, že všetko živé má dušu. Po smrti sa duša reinkarnuje do nového živého stvorenia. A tak sa človek opäť zrodí v dieťati. So zvieratami, ktoré majú tiež dušu, zaobchádzali s úctou. Verili, že zviera sa nechá uloviť, pretože je to jeho vôľa. Keď sa lovec pripravoval na lov, vzýval dušu zvieraťa, ktoré mal uloviť, pretože túžil byť jeho priateľom. Zviera malo pri love spolupracovať. Tlingiti lovili vždy len toľko, koľko potrebovali k životu. Čo nepotrebovali, vrátili naspäť do prírody. Aj dnes je zvykom, že kosti prvého uloveného lososa vrátia nazad do potoka, v ktorom ho ulovili. Tlingiti verili, že ľudia a zvieratá žili voľakedy v jednote. Ľudia sa mohli premieňať na zvieratá a opačne. Dokonca poznali aj reč toho druhého. No po čase sa ľudia začali veľmi zaoberať sami sebou a zabudli na zvieratá…

Anna Jeremičová z pracovne zdravotnej sestry videla Pacifik. Vlny mora sa často prevaľovali cez množstvo malých ostrovčekov, takže to mnohokrát vyzeralo tak, že sa z vody vynárajú veľryby. „Vždy, keď som mala chvíľu času, pozorovala som more a skutočne sa mi dvakrát podarilo uvidieť veľrybu. Bol to nádherný zážitok. Sitka je krásnym mestom. Urobila som si zábery z panorámy okolia. Je tam vidno ostrovčeky a ostrovy, prekrásne hory, niektoré sú zvláštne. Sú iné ako u nás. Máte pocit, že končiare vystupujú z mora bez akýchkoľvek predhorí. Sú strmé a pripomínajú chrbát veľkého jaštera ponoreného do vody. Vidno z neho iba plutvy a chrbát. Sneh na končiaroch krásne kontrastuje s tmavými skaliskami a tmavozelenými lesmi. Som rada, že som mohla stráviť čas na Aljaške – vidieť toľkú krásu a slúžiť indiánskemu kmeňu Tlingitov,“ dodáva A. Jeremičová. 
Aljaška je jeden zo štátov Spojených štátov amerických. Nachádza sa v najseverozápadnejšej časti severoamerického kontinentu. Čo sa týka rozlohy, je jednoznačne najväčším štátom a je tiež jedným z najbohatších a rasovo najrozmanitejších štátov v USA. Hlavné mesto je Juneau. Spojené štáty kúpili Aljašku od cárskeho Ruska 18. októbra 1867 za 7,2 miliónov vtedajších amerických dolárov, čo sa Američanom už mnohonásobne vrátilo. Aljaška je známa nielen panenskou prírodou, ale aj ohromným bohatstvom nerastných surovín, najmä ropy a zemného plynu. Oficiálne sa stala 49. štátom USA 3. januára 1959. Anglický názov Alaska je odvodený od slova Alaskax, niekedy písaného Alyeska, ktoré v eskimáckom jazyku aleutčina znamená: „Zem, ktorá nie je ostrovom.“