E. Žúborová: Nekupujte vence, opravte kostol!

„Naša maminka sa narodila 15. mája 1917 v Mošovciach. Vo svojom rodnom meste sa zamlada starala o rodný dom Jána Kollára, vyštudovala Obchodnú akadémiu v Martine a v roku 1947 sa vydala za dôstojníka Československej armády, kapitána Antona Žúbora,“ začal so smútkom v hlase svoje rozprávanie jej syn Peter, pedagóg na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Piešťanoch. Okrem neho Elena Žúborová vychovala syna Vladimíra a dcéru Ľubicu. Bola činná aj vo verejnom živote. Pracovala v Živene, v Červenom kríži, ošetrovala ranených počas Slovenského národného povstania, ale aj po prechode frontu. Pracovala nielen v ošetrovni, ale aj vo vývarovni pre vojakov.

Jej život sprevádzali viaceré múzy. „Pôsobila v ochotníckom divadle. Režiséri ju obsadzovali najmä v hrách i operetách, kde sa uplatnil jej pekný hlas. Pamätala si všetky dobové slovenské, maďarské a hlavne nemecké šlágre. Spievala aj v piešťanskom spevokole pri ľudovej škole umenia. Zachovali sa i jej spomienky písané na stroji, kde podrobne rozpráva o svojom živote,“ spomína syn Peter.
Po smrti manžela začala v roku 1967 pracovať v tunajšom detskom domove ako vedúca kuchyne. Zotrvala tu desať rokov.

Bola veriacou kresťankou, členkou zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Piešťanoch. Kaž-
dú nedeľu či vo sviatok sa zúčastňovala bohoslužieb, sedávala v druhom rade vľavo. „Mala rada ľudí, jej byt bol križovatkou a zastávkou jej kamarátok na šálku kávy a kus reči. Milovala kvietky, s láskou ich pestovala, o darované sa starala. Jej želaním však bolo, aby sa s ňou ľudia rozlúčili inak, nie vencami. Peniaze, ktoré by dali za kytice, nech darujú na opravu evanjelického kostola v Piešťanoch,“ dodáva Peter.

Lebo všetko raz pominie, len naše skutky zostanú zapísané v srdciach ľudí a niektoré môžu pomôcť zopnúť kostol, aby jeho múry boli silné tak ako viera Eleny Žúborovej. Nech ju Božia milosť sprevádza naveky.