Spomienky na velikána Leva Nikolajeviča Tolstého

O meste Tula, kde sa nachádza aj pedagogický inštitút nesúci jeho meno, ale aj o diele i dobe, v ktorej tento velikán ruskej literatúry žil, sme sa porozprávali s osemdesiatštyriročným univerzitným docentom filozofie a histórie Emilom Lubelcom z Piešťan.

Boli ste v rodnom dome Leva Nikolajeviča, ba aj pri jeho hrobe. Ako ste sa tam dostali?

– Od roku 1974 som ako docent filozofie a histórie učil na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici a súčasne som bol poverený vedením katedry dejepisu a občianskej náuky. Fakulta mala už predtým podpísané družobné dohody s podobnou fakultou v Anglicku v grófstve Darem a Pedagogickým inštitútom Leva Nikolajeviča Tolstého v meste Tula v Sovietskom zväze. V družobnej dohode sa okrem iného hovorilo o vzájomnej výmene pedagogických pracovníkov a ich vedeckej spolupráci. Ja som absolvoval trojmesačný študijný pobyt koncom roku 1974 na uvedenom pedagogickom inštitúte v Tule. Mesto malo vtedy okolo pol milióna obyvateľov a na inštitúte študovalo spolu okolo dvadsať tisíc študentov, čo bolo desať krát viac ako sme mali my v Banskej Bystrici.

V žilách Leva Nikolejeviča vraj pulzovala modrá krv?

– Bol potomkom starej vzdelanej šľachtickej rodiny. Vidno to aj z rodokmeňa po jeho otcovi a matke, rodenej Volkovskej, ktorý siaha niekoľko storočí dozadu. Každá rodina mala aj svoj rodinný erb. Narodil sa 28. augusta 1828 v Jasnej Poľane v rodinnom sídle uprostred šírych lesov, neďaleko mohutnej rieky Tulice. Podľa tejto rieky je pomenované aj mesto Tula ktoré je od Jasnej Poľany vzdialené asi päťdesiat kilometrov. Tula ako starobylé ruské mesto v ruskej federácii na juh od Moskvy bola od nepamäti významným strategickým mestom, pretože sa tu nachádzajú najstaršie hutnícke, metalurgické a zbrojárske závody. V okolí sa ťaží železná ruda a uhlie už od 14. storočia. Toto mesto zásobovalo zbraňami aj vojská maršala Kutuzova a generála Suvorova v rusko-tureckých vojnách a v roku 1812 vo vlasteneckej vojne proti Napoleonovi, keď ruské vojská zahnali Francúzov až k prechodom cez Alpy.

Je známe, že zbrojárske závody pracujú pre armádu, majú odbyt keď je vojna. Ale čo robia v mierových podmienkach?

– Bol som sa v týchto závodoch pozrieť viackrát, lebo výroba je tam nesmierne zaujímavá a študenti sem chodia na exkurzie. Tieto závody majú rozsiahlu pridruženú výrobu. Vyrábajú kombajny rôzneho druhu. Okrem obilných, tiež pre uhoľné bane, na zber zemiakov, repy, kukurice, repky olejnej, slnečnice, na zber hrozna, ovocia a podobne. Vyrábajú stroje na čistenie ulíc, aj stroje na odpratávanie snehu, ale aj rôzne suveníry. Videl som tam napríklad miniatúrne kovové figúrky, ozdoby, brošne, plakety, medaily, ale aj svetoznáme samovary a čajníky rôznych tvarov a veľkostí od najmenších až po 300, ba aj 500-litrové. Tie expedovali do internátov, jedální či nemocníc. V meste boli tiež veľké koželužne, hydinárske, potravinárske, i nábytkárske závody a mnohé iné priemyselné prevádzky. Tu pracovali všetci odborníci, ktorí získali kvalifikáciu na stredných školách a na technických univerzitách.

Mesto Tula zohralo veľkú úlohu aj v druhej svetovej vojne…

– Áno, obyvatelia toho mesta hrdinsky celé mesiace odolávali náporu nemeckých okupantov ktorí sa sem tlačili z Kurského oblúku, kde boli obkľúčení. Do Tuly ale nemecká čižma nevkročila. Padlým obrancom – hrdinom mesta postavili na hlavnom námestí obrovský pamätník kde horí večný oheň. Tu sa každoročne koná oslava víťazstva nad fašizmom.

Ale to sme už v dvadsiatom storočí, vráťme sa nazad k Levovi Nikolajevičovi Tolstému…

– Na utváranie jeho svetonázoru vplývalo niekoľko skutočností. Na prvom mieste to bola prekrásna príroda, v ktorej sa narodil a prežil celý plodný život. Určite naňho veľmi vplývalo aj rodinné šľachtické sídlo, ako samota, osada uprostred šírych lesov, lúk a jazier s množstvom vodného a spevavého vtáctva a divokej zveriny. Potom to bolo historicky, kultúrne rodinné prostredie a neprestajný, priateľský styk s „krestianinmi“ – roľníkmi žijúcimi v okolitých samotách. Ďalej to bolo mesto Tula so svojou slávnou históriou, fabrikami a robotníkmi-vlastencami. A nakoniec, slávna história celého ruského národa, ktorý nikdy nikoho neprepadol a vedel sa ubrániť proti všetkým, ktorí ho chceli násilne podmaniť a zotročiť aj v spomenutých vojnách. Túto históriu Lev Nikolajevič poznal, mal osvojenú a bol na ňu nesmierne hrdý.

Vraj Tolstoj prežil takmer celý život v Rusku…

– Po krátkej vojenskej službe v päťdesiatych rokoch 19. storočia trávil väčšiu časť svojho života v rodnom sídle – v Jasnej Poľane. Tu napísal všetky svoje nesmrteľné úvahy a výpovede. V mladom veku písal prózy – Sevastopoľské poviedky (1855-56) alebo autobiografickú trilógiu Detstvo, chlapčenstvo, junáctvo (1851-56). V nich sa prejavujú základné rysy jeho umeleckého talentu, ale aj ostrý realisticky pohľad na skutočnosť, ktorá ho obklopovala.

Tolstého dielo patrí medzi klenoty svetovej literatúry. Bol vraj veľmi vnímavý pozorovateľ…

– Jeho usadlý život, prekrásna príroda, na rovine bohaté riedke lesy s množstvom divých zvierat, vysoké borovice, brezy, nekonečné voňavé lúky a jazerá poskytovali bohatý materiál pre progresívnu myseľ spisovateľa. Nepretržité stýkanie sa s okolím, chudobnými sedliakmi, mužíkmi a ich rodinami ale aj víťazstvá v obranných vojnách to všetko bolo pre leva Nikolajeviča prameňom hlbokého poznania ruského národného života, lebo dobre poznal potreby aj dušu štátnym poriadkom ubitého národa. Okrem toho zložitá sociálna problematika poreformačného obdobia priviedla Tolstého k sústredenému záujmu o dejinné cesty ruského národa.

Tolstoj teda skôr, než sa pustil do písania svojho románu Vojna a mier, musel veľa nažiť, veľa naštudovať, veľa pochopiť…

– Iste, bez toho by nemohlo vzniknúť také ojedinelé dielo. Problém ľudskej osobnosti, ktorá sa uvoľňovala z feudálnych zväzkov, vzťah indivídua k historickému dianiu a poslanie ľudových más v národných dejinách boli podnetom pre napísanie historického románu Vojna a mier (1863-69), ktorý je venovaný osudom ruskej spoločnosti za vlasteneckej vojny roku 1812. Celým jeho život i tvorba sú v znamení veľkého pocitu zodpovednosti a snahy nepoddávať sa, dospieť k pravde, dobru, mravnosti a spravodlivosti.

Všetky tieto atribúty sa nachádzajú aj v ďalšom vrcholovom diele Anna Kareninová…

– V Anne Kareninovej, ktorú napísal v rokoch 1873-77, Tolstoj nastoľuje aktuálny problém ženskej emancipácie, ktorý prerástol do základného filozofického problému spoločenského postavenia jedinca v nových historických súvislostiach. Hlboká analýza prevratných hospodárskych, sociálnych a myšlienkových procesov prebudených buržoáznym príchodom tu vyúsťuje do príkrej negácie mravných životných noriem vznikajúcich zo zrážky feudálnych a buržoáznych spoločenských inštitúcii. Zároveň však v obraze tragického osudu ústrednej hrdinky zavrhol autor prejav odbojnej aktivity človeka, ktorý hľadá práve z týchto noriem východisko. Názorový prerod Tolstého sa odrážal v stále útočnejšej kritike spoločenských poriadkov už pred ruskou revolúciou v rokoch 1905-1907 v umeleckej tvorbe v románe Vzkriesenie (1889-99), v rozprávka Diabol (1889-99), v drámach Vláda tmy (1886), Plody vzdelanosti (1890), Živá mŕtvola (1900).

Z Jasnej Poľany znel desiatky rokov tvrdý, ale pravdivý hlas usvedčujúci zodpovedných v celom svete o existujúcej nezmyselnosti a neprávosti…

– Tolstoj bol svedkom aj účastníkom mnohých veľkých historických stretnutí svojej doby. Za jeho života vrcholila aj prvá ruská revolúcia v roku 1905-1907. Vo svojich umeleckých i publicistických prácach Tolstoj dal nejedno svedectvo ruského života, ktoré ocenili i veľký politici a revolucionári a ktoré patria k veľkým dielam a výtvorom mierovej literatúry. Lev Nikolajevič dokázal postaviť vo svojich dielach ako povel vpred – takú umeleckú silu, ktorá zaujala jedno z prvých miest v mierovej umeleckej literatúre. Ako povel vpred v umeleckom rozvoji celého ľudstva za spravodlivejšiu spoločnosť. A to platí aj dnes.

Šľachtické sídlo jeho rodiny má niekoľko obytných budov, potom hospodárske budovy, no pritom žila celá rodina veľmi skromne. Nemajú nejakú rodinnú hrobku?

– To neviem, asi nie. Lev Nikolajevič si za svojho života prial byť pochovaný v neďalekom lese v obyčajnom hrobe. Bol som pri jeho hrobe, ktorý vyzerá tak, akoby bol urobený len pred týždňom. Je navŕšený pri breze, stále sú na ňom živé aj umelé kvety. Na breze je pribitá tabuľka s menom, dátumom narodenia aj úmrtia. Od obytných budov k hrobu vedie chodník. Jasná Poľana – toto staré šľachtické sídlo so všetkými budovami aj s jeho obyčajným hrobom pri breze v lese je premenené na múzeum. V pamätnej knihe je viacerými návštevníkmi napísané: Jasná Poľana každého chytí za srdce, lebo tu vidí, ako žil a pracoval veľký ruský spisovateľ, génius mierovej kultúry, odkaz ktorého je pre ostatných v múdrosti pre nové a nové pokolenia. V jeho odkaze sa plne odráža charakter ruského národa, aby v jednote všetky národné sily riešili problémy medzi človekom, prírodou a rodnou krajinou.

Vraj o rodinu Leva Nikolajeviča i o samotného spisovateľa sa staral lekár, ktorý pochádzal zo Slovenska…

– Aj tento veľký génius bol tiež len človek. V pokročilom veku mal zdravotné problémy. Jeho osobný a rodinný lekár bol Slovák, Dušan Makovický. Pochádzal z rozvetvenej rodiny podnikateľov, finančníkov, vzdelancov a verejných činiteľov. Narodil sa v Rakúsko-uhorskej monarchii 10. 12. 1866 v Ružomberku. Gymnázium študoval v Ružomberku, v Nagykorose a v Šoprone. Medicínske štúdiá absolvoval od roku 1885 v Prahe, Innsbrucku a Berlíne. Ako lekár pôsobil v Innsbrucku, Budapešti a Žiline. Už v Prahe sa zoznámil s prácami spisovateľa L. N. Tolstého, ktorého poznal bližšie na svojej prvej ceste do Ruska v roku 1890. Stal sa jeho obdivovateľom. Potom ho navštívil ešte dvakrát. Bol aj na Kryme kde sa zoznámil s Antonom Pavlovičom Čechovom a Maximom Gorkym. Tu niekde sú korene nášho slovenského rusofilstva a slavianstva.

Je obdivuhodné, že v tom čase, keď nelietali dopravné lietadlá a nebolo ani veľa železníc, niektorým jednotlivcom ani takéto diaľky nerobili ťažkosti…

– Áno, to je vskutku pozoruhodné. Mnohí išli za svojim cieľom, za svojimi priateľmi a ďalším poznaním. Tak sa od roku 1904 Dušan Makovický stal osobným lekárom, priateľom a dôverníkom tohto geniálneho spisovateľa. Usadil sa u Tolstých v Jasnej Poľane, ale neustále bol spojený s rodiskom v Ružomberku. Podľa svojho veľkého vzoru začal tiež písať. V tlačiarni K. Salvu v Ružomberku mu vyšli edície – Poučné čítanie a Poučná bibliotéka. Bola to mravoučná literatúra pre ľud, zastúpená najviac dielami Tolstého. V Rusku napísal aj knihu Jasnopolianske zápisky, v ktorých zachytil všetky významnejšie udalosti v živote L. N. Tolstého, jeho životnú filozofiu a náhľady na vtedajšie politické a kultúrne dianie. Po smrti Tolstého ostal v Jasnej Poľane. V roku 1914 podpísal manifest proti vojne, preto bol cárskou vládou väznený až do roku 1917. Na Slovensko sa vrátil v roku 1920 a tu vo svojom rodisku ukončil svoju životnú púť ako 54-ročný. 

Doc. PhDr. Emil Lubelec, CSc., (1926) žije od roku 1982 v našom meste. Od roku 1950 pôsobil ako inšpektor školstva v Krajskom národnom výbore
v Žiline. Od roku 1953 bol predsedom Krajského výboru pre telesnú výchovu a šport v Žiline, bol členom Štátneho výboru pre TVŠ v Prahe a člen Slovenského výboru TVŠ v Bratislave. Učil na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave a Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, kde bol vedúcim katedry dejepisu a občianskej náuky. Pôsobil aj na vysokých školách vo Zvolene a Žiline. Päť rokov pracoval v diplomatických službách.