Blog Jaroslava Poturnaja: Vianočný kapor

V slávnostný deň som pekne poupratoval. Poobede som sa slastne vyvalil do kresla a nič netušiac spokojne sledoval vianočné vysielanie. Situácia sa začala dramatizovať až ako sa blížilo k Štedrej večeri. Z môjho posedenia ma začala vyrušovať mama: "Jarko, k večeri treba zabiť kapra." "Nech ho zabije otec alebo brat.Ja na to nemá, srdce ani nervy."

Po tomto som si myslel,že bude kľud. No mýlil som sa. Prišla zase mama:"Toho kapra treba zabiť. Otec aj Peter sa do tejto akcie nechytajú. Ostáva to na tebe."
"Ale mami nedáme si radšej rybaciu konzervu?"

Konzerva bola zamietnutá,tak mi nič iné nezostávalo,len chudáka kapríka nejako zabiť. Najväčší problém bol v tom,že som kapra ešte nezabíjal. Nedalo sa nič robiť. Pripravil som si náčinie: sekáč, kladivo a dosku na klepanie mäsa. Asistovať mi mala mama.

Akci sa začala. Zavelil som:"Mami, ideme na to!" Pozrel som sa smutne na kapríka a ani mne nebolo do smiechu. Začal som ho loviť holými rukami vo vode. Kapor sa strašne šmýkal a tak som ho asi na siedmy pokus vytiahol z vane. Hodil som ho na dosku na krájanie mäsa. Kapor sa odtiaľ skĺzol a šup ho pod posteľ. Tam sa klepal viac od strachu ako od zimy. Horko ťažko som ho vytiahol spod postele a dopravil zase naspäť do vane. Nech si kaprík trochu oddchne a nech si oddýchneme aj my.

Po oddychu sme akciu zopakovali aj s vylepšením. Mama prišla na nápad,že kapra treba chytať do handry. Nebude sa tak šmýkať a akcia prebehne lepšie a rýchlejšie. Mama si zobrala do rúk handru a ja som lovil s holými rukami.Na piaty pokus sa mi podarilo kapra tak chytiť,že sa mi nešmykol z ruky a nespadol naspäť do vane. Možno bol taký otupený od pádov, že jeho pudy sebazáchovy boli slabšie. Skončil nakoniec v handre, ktorú mama držala v rukách.

Dali sme ho na dosku, ale ja som ho nemohol zabiť. Tak sme sa vymenili s mamou. Ja som ho uchopil do handry a mama ho klepala s kladivkom po hlave. Všetko by bolo dobré, až na to, že mama sa nemohla pozerať na úbohého kapra. Museli sme sa zase vymeniť. Mama držala kapra a ja som ho troma istými ranami kladivom náležite omráčil a jedným sekom oddelil hlavu od tela a tým som ukončil jeho aj naše trápenie zároveň.

V tie Vianoce aj keď už bol kapor vysmažený a na tanieri som videl tie jeho smutné a nevinné očká. Ťažko mi išiel ten kaprík dolu krkom. Osobne mne by lepšie chutila konzerva.

Mama už viac živého kapra nekúpila. Asi vie prečo.