Slovenské osobnosti medicíny vo svete (63): 20. storočie
PIEŠŤANY – Seriál o osobnostiach so slovenskými koreňmi, ktorí dosiahli významné svetové úspechy v medicíne, pripravuje pre Piešťanský týždeň Prof. Jozef Rovenský. Aktuálne diely nájdete na internetovej stránke vždy v sobotu predpoludním. Dnešný diel je venovaný Václavovi Trčkovi.
Václav TRČKA
* 13. 8. 1920 Bratislava, + 10. 3. 2010 – lekár, farmakológ
Študovať začal v roku 1939 na Vysokej škole chemicko-technologickej v Prahe. Tu ho v prvom semestri zastihlo zatvorenie vysokých škôl. Pred totálnym nasadením v zbrojárskej výrobe ho zachránil len robotnícko-laborantský post vo Fragnerovej farmaceutickej výrobni v Prahe-Měcholupoch (jej pohrobkami boli neskôr firmy Spofa, Léčiva a dnešná Zentiva). Tu našli svoj vojnový azyl aj viaceré autority z uzavretých vysokých škôl. Trčka tak mohol nazrieť nielen do chemicko-farmaceutickej výroby, ale aj do niektorých aspektov farmaceutického vývoja i do rodiaceho sa farmakologického výskumného laboratória (v měcholupskom závode sa napríklad na konci vojny podarilo konšpiratívne – utajene pred nemeckými pozorovateľmi vyvinúť okrem iného tiež český penicilín). Napriek týmto skutočnostiam neunikol nútenému pracovnému nasadeniu v Berlíne, kde prežil niekoľko náletov, odkiaľ sa mu dobrodružne a s nemalým rizikom podarilo na jar 1945 utiecť.
Vojnová prax bola pre Václava Trčku po oslobodení motívom jeho orientovania sa na štúdium medicíny a dôvodom, prečo ostal celoživotne verný farmakologickému výskumu. Po promócii na lekárskej fakulte Karlovej univerzity v roku 1948 bol zaradený do pražského farmakologického tímu. V rámci neho sa časť výskumu, ktorá bola zameraná predovšetkým na vývoj nových liečiv, sústreďovala okolo prof. MUDr. PhMr. Zdenka Votavu, DrSc., s ktorým neskôr Trčka prešiel do novovybudovaného vinohradského areálu VUBF. Zatiaľ čo sa Votava koncentroval predovšetkým na psychotropné farmaká, stala sa pre Trčku doménou farmakológia kardiovaskulárneho systému. A tak od polovice päťdesiatych rokov bol nielen vedúcim príslušného oddelenia tohto ústavu, ale
aj suverénnou vedúcou osobnosťou celej československej kardiovaskulárnej farmakológie.
V roku 1963 obhájil kandidatúru vied z farmakológie, v roku 1967 sa z farmakológie habilitoval na Fakulte všeobecného lekárstva UK a v roku 1968 obhájil doktorát lekárskych vied.
Autorské priority Trčkovho výskumného tímu, ktoré ústili do teoretických farmakodynamických princípov, ale aj smerom k tvorbe nových liekových foriem, narastali v bezprostrednej nadväznosti na postupné odhaľovanie nových mechanizmov pri ovplyvňovaní obehových zlyhaní, hypertenznej chorobe nemoci, ale aj ischemických zmien na venčitých tepnách.
Václav Trčka sa podieľal na vývoji viacerých liečiv. K zvlášť významným patril napríklad betablokátor metipranolol, ktorý sa uplatnil nielen v tuzemskej farmakoterapii, alebo ganglioplegika thiameton a dimecamin, antihypertensivum metipamid, anebo alfa-adrenolytikum melazosin. O kvalite jeho viac ako 150 autorských publikácií svedčí ich citačný index (= cez 250, Hi = 10) a jeho spoluautorstvo desiatok liekových patentov.
Postupne sa stal členom Českej farmakologickej a toxikologickej spoločnosti (po dve funkčné obdobia bol v ich výkonnom výbore), Českej kardiologickej spoločnosti, Českej fyziologickej spoločnosti, Českej spoločnosti pre hypertenziu, Francúzskej farmakologickej spoločnosti, čestným členom Českej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyně a organizátorom alebo predsedom rady „srdcovo-cievnych“ kongresov a sympózií.
Vďaka svojej invencii, neobyčajnej laboratórnej zručnosti a aj zahraničným skúsenostiam (pôsobil vo farmakologickom ústave v Gőteborgu u prof. Arvida Carlssona a v National Instilule of Health v americkej Bethesde pri známom profesorovi Bernardovi B. Brodiem) sa preslávil medzi českými a slovenskými farmakológmi svojím hlbokým rozhľadom, nápaditosťou, nepreberným metodologickým vybavením a svojou neskonalou osobitou dobrotou.