Slovenské osobnosti medicíny vo svete (61): 20. storočie

Pavol ŠTEINER
* 28. 3. 1908 Bratislava, + 4. 6. 1969 Sliač – lekár, chirurg, kardiochirug, traumatológ
Lekársku fakultu študoval v Prahe, Viedni, Paríži a v Bratislave. Promoval v roku 1932, popri medicíne vyštudoval aj filozofiu a v roku 1933 získal doktorát filozofie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Prvý rok po ukončení štúdia pracoval na Internej klinike v Bratislave, v roku 1933 na Chirurgickom oddelení Vojenskej nemocnice v Bratislave. V roku 1934 nastúpil na Chirurgickú kliniku profesora Kostlivého, kde pracoval do roku 1939. Chirurgickú špecializáciu získal 9. decembra 1938.
Vo februári 1939 emigroval do Anglicka, kde nostrifikoval. Až do roku 1945 pracoval ako vojenský chirurg. Bol vedúcim oddelenia St. Olave Hospital a neskôr viedol chirurgické oddelenie Mild End Hospital v Londýne a bol členom Kráľovskej chirurgickej spoločnosti (FRCS). Pavol Šteiner bol vynikajúcim hrudným chirurgom, kardiochirurgom a všeobecným chirurgom. Prof. Dr. J. Mazúch v spomienkach na profesora Šteinera vyzdvihuje jeho schopnosť zaviesť predoperačnú a pooperačnú starostlivosť ako význam poznania fyziológie a patofyziológie pre operatéra a význam experimentálnej chirurgie pre rozvoj chirurgických disciplín. Keďže Londýn, kde pôsobil, bol vystavený nemeckým leteckým náletom a v početných nemocniciach sa nachádzali chorí s ťažkými traumami, venoval sa najmä traumatológii a pľúcnej chirurgii.
Prof. MUDr. PhDr. Pavol Šteiner mal odlišný osud od iných lekárov, ktorí emigrovali a pracovali v novej vlasti, pričom urobili kariérny vzostup. Vo februári 1945 sa vrátil do Košíc, kde bol až do roku 1946 primárom chirurgického oddelenia Štátnej nemocnice. V septembri 1946 nastúpil do funkcie primára chirurgického oddelenia v Martine. V roku 1957 založil Katedru chirurgie v Slovenskom ústave pre doškoľovanie lekárov (SUDL) v Trenčíne a stáva sa jej vedúcim katedry, ktorá bola v Martine.
V roku 1961 habilitoval na docenta chirurgie a účinným spôsobom pomohol založeniu tretej lekárskej fakulty na Slovensku v Martine. Pretvoril chirurgické oddelenie na Chirurgickú kliniku, ktorú viedol až do predčasnej smrti 1969. V roku 1967 obhájil titul doktora lekárskych vied a bol menovaný profesorom chirurgie. Nepriazňou osudu dostal profesorský diplom až po smrti do rúk jeho príbuzných. Prof. Šteiner bol jedným so zakladateľov modernej chirurgie a kardiochirurgie. Z jeho medicínskych úspechov je potrebné spomenúť prvú úspešnú operáciu mitrálnej stenózy (komisurolýza) na Slovensku, zavedenie prvého prístroja na mimotelový obeh do praxe plánovanej operácie srdca či vykonanie úspešnej embolektómie z pľúcnej artérie pomocou mimotelového obehu. Zaviedol aj chirurgickú liečbu pľúcnej tuberkulózy a operácie pľúc v Tatranskej Polianke. Vychoval desiatky slovenských chirurgov s vynikajúcimi klinickými skúsenosťami.
Z publikačnej činnosti treba vyzdvihnúť monografie Predoperačná a pooperačná starostlivosť (1955) a Klinická fyziológia pre chirurgov (1966). Publikoval viac ako 70 odborných štúdií a vedeckých prác zameraných na odbor kardiochirurgie a resuscitácie. Je potrebné spomenúť aj jeho športovú činnosť. Mnohonásobne reprezentoval Československo v plávaní, vodnom póle a bol držiteľom 38 rekordov – v roku 1928 v Amsterdame a v roku 1932 v Los Angeles. Zúčastnil sa dvoch olympiád. Medzi jeho nesporné úspechy patrí aj fakt, že 10 rokov (od roku 1929) bol majstrom Československej republiky v plávaní na 100 metrov voľný spôsob. Hovoril plynulo po anglicky, nemecky, francúzsky, maďarsky a rusky.
Použitá literatúra: ■ Mazúch, J.: Význam osobnosti prof. MUDr. Pavla Šteinera, DrSc., Slovenský chirurg, 6/2002, č. 1. s. 37-38 ■ Kothaj, P. a kol: Momenty z dejín slovenskej chirurgie. Profesor Kostlivý, jeho žiaci a nasledovníci ■ PATRIA, Bratislava, 1999, s. 398