Blog Jaroslava Poturnaja: Jarek
Už úvodný potlesk pri príchode Jarka Nohavicu na scénu piešťanského Domu umenia v pondelok 7. júna dával tušiť skvelý zážitok. Tento koncert bol vypredaný niekoľko týždňov dopredu.
Nás, šťastlivcov, čo sme mali lístky, bolo okolo 500. Jarek sľúbil, že asi dve hodiny nebude robiť nič iné, iba hrať a spievať svoje pesničky – bez prestávky.
Nesklamal. Potvrdil skvelú formu a vo futbalovej terminológii by sa dalo povedať, že čo pesnička, to gól. Tak sme si mohli vypočuť skladby: Až budu starý muž, Natáh jsem sadu nových strun, Sarajevo, Futbal a mnoho ďaľších. Starý, dobrý Nohavica pred nami vyložil svoje srdce na dlaň. Bolo z neho cítiť priateľstvo a úprimnosť. Ukázal, na koho strane stojí, a ako veľmi pevne. Veľmi silne vyzneli pesničky Plebs blues a Pane prezidente. V pesničke Tešín si zaspomínal na svoju mladú lásku.
Jarek nás vtiahol do svojho čistého sveta, ktorý síce obsahuje ako aj jeho život celé spektrum farieb od bielej až po čiernu. V ten večer určite prevažovala žltá – farba slnka. Nohavica žiaril. Medzi jednotlivými pesničkami stále sálou burácal potlesk. Predstavenie gradovalo. Jarek ohlásil poslednú pesničku programu Mám jízvu na rtu. Po nej nastal ohromný potlesk v stoji. Nohavica ešte pridáva ďalšiu o svojom strážnom anjelovi. Zrazu zase všetci stojíme počas celej pesničky, ako keby to bola hymna. Pri hymne sa netlieska, ale tu áno. Možno to bola ozaj hymna tohto skvelého muzikanta a veľkého človeka Jaromíra Nohavicu
Úplne na záver pán Nohavica dostal ešte malý darček k narodeninám od pani Edity Bjeloševičovej – riaditeľky Domu umenia v Piešťanoch. Osobne si myslím, že ona by si tiež zaslúžila darček. Za to, že sa také skvelé podujatia ako bolo toto, u nás môžu uskutočňovať.