Štrikovalo, háčkovalo a vyšívalo sa v každom dome

… ktorý sa na nás dívajú v jednotlivých uliciach. Často totiž chodíme okolo nich bez toho, aby sme sa zamysleli nad ich poslaním, nad tým, ako vyzerali v mladosti či ako vyzerajú, keď zostarli po rokoch vernej služby. Niektoré mali šťastie, ich majitelia sa o ne starajú, omladili ich a omladzujú, skrášľujú a niektoré zasa osireli, stratili akoby rodičov, tútorov, majiteľov, nemá o ne nikto záujem. Sú ako bezdomovci, odkázaní na zdevastovanie a zlikvidovanie, ako napríklad bývalé prekrásne kúpaliská na Sĺňave, ktoré priťahovali návštevníkov až spod Tatier, ba aj zo zahraničia.
Chcel by som napísať o takejto stavbe – fabrike v Piešťanoch, ktorá sa pôvodne volala ZÁCLONA, uviesť niektoré fakty a oživiť spomienky skôr narodených Piešťancov, prípadne ich detí. Robím to preto, lebo vlastním vo svojom súkromnom archíve zdedené vzácne dokumenty od vzniku tejto stavby, ako dávala obživu vyše pol storočia asi päťdesiatim rodinám nielen v Piešťanoch, ale aj v okolí.
Po vojne k nám prešli fabriky z Čiech
Každá stavba, tak ako aj človek a všetky veci, sa rodia za určitých podmienok, v určitom čase a v určitom priestore. Rodenie a vznik nového nebolo nikdy ľahké. Postaviť fabriku v Piešťanoch po druhej svetovej vojne si vyžadovalo obdivuhodný entuziazmus, úsilie, sebaobetovanie, odhodlanie, ale aj riziko.
Pred 65 rokmi – v máji 1945 – sa končila v Európe najväčšia vojna v ľudských dejinách. Slovensko vstupovalo do novej republiky omnoho väčšmi spustošené následkami vojny a drancovaním okupantov ako české krajiny. Škody dosahovali miliardové čísla. Nacistické vojská pri ustupovaní na západ ochromili dopravu, špeciálnym pluhom rozorali trate, do tunelov zasunuli nákladné vlaky s dobytkom a potom ich výbušninami zdemolovali, zničili telekomunikácie… Z celkovo 3506 km železničných koľají na voľných tratiach bolo zničených 1250 km. Železničné mosty boli zničené na 52 percent.
Cestných mostov bolo 1504 zdemolovaných a 82 poškodených. Z 1551 osobných železničných vozňov zostalo na prepravu vhodných iba 449. Priemyselné závody utrpeli obrovské škody, nemeckí okupanti odviezli z nich stroje, elektromotory, ale aj suroviny. Poľnohospodárstvo bolo vydrancované, dobytok odvezený, úrodná pôda zdevastovaná. Úplne zničených bolo 21 000 a poškodených 72 000 domov. Slovensko poskytovalo žalostný obraz skazy.

Československá vláda a Slovenská národná rada hneď po oslobodení rozvinuli hnutie obnovy a výstavby, vyzývali ľud do národných zmien a k zvyšovaniu pracovnej morálky. Vláda vysielala na Slovensko z českých krajín technických odborníkov. Tisíce z nich sa u nás natrvalo usadili. Obetavosťou obyvateľstva sa podarilo postupne uviesť do pohybu dopravu, opraviť železničné trate, mosty a zabezpečiť najnevyhnutnejšie potraviny. Z českých krajín, najmä z pohraničia, sa premiestňovali viaceré priemyselné závody na Kysuce, Oravu, Horehronie, Horný Liptov, do Bytče, Podolínca, Humenného… Premiestnených bolo 337 závodov, ktoré poskytli okolo 24 000 pracovných príležitostí, čo znamenalo začiatok priemyselnej industrializácie Slovenska.
Okrem premiestňovania sa začali budovať aj nové závody na Orave ako Kovohuty Istebné, Tesla Nižná, tiež Východoslovenské železiarne, Železiarne Podbrezová, ale aj Chirana Stará Turá, Duslo Šaľa, závody vznikali na Myjave, Brezovej a v ďalších mestách.
V rokoch 1946-1948 celoštátna výroba vzrástla o 46,4 %, na Slovensku sa zvýšila o 61,2 % a zamestnanosť vzrástla na 45-tisíc osôb. Začali sa odstraňovať veľké ekonomické a sociálne rozdiely medzi Slovenskom a českými krajinami.
Ako sa rodila ZÁCLONA
Aj v tejto ťažkej povojnovej dobe sa našli obetaví a schopní podnikavci. Inak to nebolo ani v okolí Piešťan v podinoveckom a podjavorinskom regióne. Tu bola tradícia podomového obchodu a domáckej výroby. Takmer v každom dome sa plietlo, háčkovalo, vyrábali sa prekrásne dečky, obrusy, výšivky, pletené oblečenie pre deti od najmladšieho veku, ale tiež veci pre domácnosť, varechy, štipce na bielizeň, škrabky na zemiaky, rôzne ozdobné veci ako vázy z krásneho brezového a lipového dreva, vyrezávané poličky, soľničky, ale aj rôzne obrazy a obrázky vypaľované domácimi umelcami na fantastické motívy z prírody a pod. Takzvaní hauziráci tieto výrobky skupovali a chodili do veľkých miest na hauzírku ich predávať. Za prvej republiky potrebovali k tomu povolenie – volalo sa Podomová knižka. Vydávali ju žiadateľom okresné úrady na určitú dobu a do určitého mesta. Po uplynutí doby musel si majiteľ povolenie predĺžiť a zaplatiť poplatok. Okrem toho musel každý zaplatiť daň Bernému úradu…
Počas Slovenského štátu viedla hranica cez Malé a Biele Karpaty. Keď chceli „hauziráci" predávať v českom Protektoráte, museli si vybaviť cestovný pas. Pas bol dvojjazyčný – v slovenčine a nemčine, vydávali ho okresné úrady a potvrdzovala ho nemecká strana. Títo podomoví obchodníci mali veľmi veľa známych. Prespávali alebo nocovali na súkromí u priateľov. Večer debatovali o všetkých možných aj nemožných veciach. Tu si nechávali aj nepredané výrobky, Niekedy boli tieto putá silnejšie ako rodinné vzťahy.
Po oslobodení sa pre týchto podnikavcov naskytla výnimočná príležitosť. Využili ju aj Milan Hanzlík a Ján Mackovič, obaja zo Bzniec pod Javorinou, Pavol Kožuch pôvodom z Dlhého Poľa s priateľmi z Čiech Václavom Karelom, Celestínom Babulincom a Máriou Ottovou, ktorí 3. septembra 1947 založili a zaregistrovali Spoločenskou zmluvou „verejnú obchodnú spoločnosť s ručením obmedzeným k spoločnému prevádzaniu výroby záclonovín, čipiek, krajek, brokátu, žinylkového tovaru, posteľného a stolového prádla, tovaru z umelého hodvábu a výšiviek."
V Spoločenskej zmluve sa zaviazali, že každý vloží podielový vklad 100 000 Kč do Roľníckej vzájomnej pokladnice ako základné imanie spoločnosti. V spolupráci s Povereníctvom priemyslu a obchodu v Bratislave sa ujali presťahovania pridele-ných strojov z firmy Václav Pleil, Vejprty, na základe prídelového listu Ministerstva průmyslu Československej republiky v Prahe. Neskôr Povereníctvo priemyslu a obchodu v Bratislave zmenilo príde-lový list firmy Václav Pleil, Karel a spol. Vejprty, na firmu ZÁCLONA Karel a spol. ako samostatného závodu spadajúceho pod Povereníctvo priemyslu a obchodu v Bratislave, ktorá prebrala všetky záväzky a pohľadávky firmy Václav Pleil, Karel a spol.
Podnik sťahovali po železnici
Stroje a celý podnik mal byť presťahovaný pôvodne do Dolného Sŕnia, ale tam nebolo vhodné miesto. Štátne orgány preto rozhodli, že tento podnik bude premiestnený do Piešťan, Ul. Cyrila a Metoda č. 7. Rozhodli tak aj preto, lebo v Piešťanoch a okolí bolo málo pracovných príležitostí a veľká nezamestnanosť. Okrem liečebných kúpeľov, kde pracovalo po druhej svetovej vojne len niekoľko sto pracovníkov, nebolo iných možností sa zamestnať.
V Piešťanoch a okolitých obciach prevládalo poľnohospodárstvo. ZÁCLONA Karel a spol. bola vhodná do kúpeľného mesta, pretože výroba bola nanajvýš ekologická a nepotrebovala vysoký komín, ktorý by znečisťoval ovzdušie.
Premiestňovaním závodu z Vejprt do Piešťan bol písomne poverený Milan Hanzlík z rodiny Emílie Lubelcovej, rod. Chovancovej, ako jeden zo spoločníkov, ktorý mal najväčšiu dôveru.
V príkaze k sťahovaniu je uvedené: „Týmto poverujem Vás prevedením sťahovania pridelených strojov zo základu firmy Václav Pleil, Vejprty, podľa prídelového listu Ministerstva průmyslu (…) Horeuvedené prípisy a prídelo-vé listy Vám prikladám v prílohe k použitiu, ráčte sa nimi pred úradmi preukázať. Strojový park vagonizujte – platby za dopravu zúčtujeme v Piešťanoch. Dávame Vám toto na vedomie a znamenáme sa s partizánskym pozdravom Mor ho…"
Na začiatok pán Hanzlík premiestnil po železnici do Piešťan 32 strojov a nutné zariadenia a zorganizoval výrobu záclon v jednej veľkej provizórnej šope na spomínanej Ulici Cyrila a Metoda. Osobne chodil po Piešťanoch a okolitých obciach robiť nábor žien a dievčat, aby sa zamestnali, a vysvetľoval im, čo budú robiť. Je až neuveriteľné, že dokázal zorganizovať výrobu záclon v takýchto podmienkach. Obrázkový časopis Nedeľa vtedy priniesol článok s názvom VYRÁBAME ZÁCLONY, kde sa uvádza: „Ak sa náhodou stretnete s novomanželmi, medzi rečou vám možno spomenú, že nikde nemôžu dostať záclony. Je o ne azda núdza, no smelo môžeme prisľúbiť, že v krátkej budúcnosti nebude.
Trúfame si to povedať po svojej návšteve v továrni ZÁCLONA v Piešťanoch, kde sa po počiatočných ťažkostiach začínajú rozbiehať stroje privezené v rámci spriemyselnenia Slovenska z českého pohraničia. Zo strojov vychodia 8-16 cm pásy záclonovín s rozličnými vzorkami, ktoré sa potom zošívajú na endlovacích strojoch v pekné záclony. A nielen záclony, ale aj krásne čipky zhotovujú v tomto mladom podniku, o ktoré, ako nám prezradil správca podniku Pavol Kožuch, prejavili záujem až v ďalekom Mexiku a Iraku. Pracuje tu 40 zamestnancov, poväčšine žien, dievčat za vedenia starých majstrov.
Továreň, hoci začala pracoval až v júni tohto roku, vykazuje pekné výsledky. Na výrobu záclonovín používa sa umelý hodváb a ba-vlna, ktorú nám dodáva Sovietsky zväz. Každodenne vychodia zo strojov desiatky metrov záclonovín, takže v krátkom čase záclony budú sa môcť dostať v dostatočnom množstve na domáci i zahraničný trh, odkiaľ získame cenné devízy. Nuž, takto sa rozbieha priemyselný život na dolnom Považí. Rastú fabriky, väčšie i menšie, rodí sa nový pevný chlieb slovenského pracujúceho človeka."
(Pokračovanie nabudúce)
Autorom článku je Doc. PhDr. EmiI Lubelec, CSc. (1926), univerzitný docent filozofie a histórie. Od r. 1950 pracoval ako inšpektor školstva na KNV v Žiline, od r. 1953 bol predsedom Krajského výboru pre telesnú výchovu a šport (TVŠ) v Žiline, štátneho výboru pre TVŠ v Prahe, člen Slovenského výboru pre TVŠ v Bratislave. Učil na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave, pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, kde bol vedúcim katedry dejepisu a občianskej náuky a na vysokých školách vo Zvolene a Žiline. Päť rokov pôsobil v diplomatických službách. Od roku 1982 žije v Piešťanoch.