Piešťany po prechode frontu v roku 1945

Na majeri mali popraviť 13 ľudí

Iní, naopak, túžobne očakávali ich príchod. Nielen ako ukončenie dlhotrvajúcej vojny. Hlavne tí najchudobnejší si robili ilúzie, že jej príchodom sa zavedie „sociálna spravodlivosť“, ako to rozširovala komunistická propaganda, domnievali sa, že dôjde k náprave majetkových nerovností. A to celkom prozaickým spôsobom: že si jednoducho prídu k bohatším spoluobčanom a vezmú si z ich gazdovstva kravu či časť poľa. Tieto očakávania sa nesplnili. Skôr naopak, ľudia boli svedkami toho, že sovietski vojaci sú na civilizačne i kultúrne nižšej úrovni ako naše obyvateľstvo.

V niektorých regiónoch východného Slovenska neboli skúsenosti so sovietskymi jednotkami najlepšie; okrem krádeží či znásilňovania sa objavilo aj odvliekanie do gulagov. Na západnom Slovensku to však už tak zlé nebolo a správanie sovietskych či rumunských vojakov bolo vcelku korektné – aj v Piešťanoch. Riziko však hrozilo exponentom bývalého slovenského štátu, ale aj jeho radovým vojakom. No tiež tomu, na koho prišlo nejaké udanie. Azda najdramatickejší prípad, ktorý takmer skončil tragédiou, sa udial na majeri Voderady pri Drahovciach.

Hoci tu sa červenoarmejci zdržali len niekoľko hodín, z ich miestneho veliteľstva sa zaujímali, kto z tunajších pracovníkov bol frontovým vojakom. Do tohto zoznamu zaradili 13 mužov, ktorí síce boli vojakmi, ale ešte za 1. ČSR. Následne, ako uvádza školská kronika, „veliteľ v opilom stave nariadil všetkých 13 mužov odstreliť a popravu osobne chcel previesť.“ Všetci boli už postavení na odstrel, pričom prvý mal byť odstrelený Ján Hladký. „Už mal celtou prikrytú tvár a veliteľ cielil naň automatom. Hladký z inštinktu sebazáchrany strhol automat a všetci odsúdení sa rozutekali. Veliteľ strieľal po nich, dvoch zranil, dvoch zbili do nemoty a niektorých chytili. Chytených mali odstreliť pri jednom kozli.“ Zásahom Prozreteľnosti však nakoniec k najhoršiemu nedošlo, keďže na ceste na miesto streľby sa objavil istý neznámy major ČA, ktorý „popravu zarazil…“

Most stavali hádzaním tehál do Váhu

O takýchto menej svetlých stránkach oslobodenia sa nemohlo verejne hovoriť a písať. Sovietsky zväz sa po roku 1945 stal našim nedotknuteľným vzorom. Mnohí si akiste ešte pamätajú na povinné heslá typu: „Sovietsky zväz – náš vzor“ či „So ZSSR na večné časy a nikdy inak“ a pod. Aj v toľko ospevovanom ZSSR, kde v skutočnosti vládla diktatúra, bolo mnoho vecí, ktoré sa zamlčovali. Niektoré z týchto aspektov si však všimli naši ľudia už cez vojnu či krátko po nej. V tejto súvislosti možno uviesť jednu zaujímavú epizódu, ktorá sa stala práve na jar 1945. Piešťanec Michal Mikláš, ktorý pracoval v Liečebnom ústave nemocenskej poisťovne, si spomínal, ako vyzerali rekonštrukčné práce mosta riadené Sovietmi. „…z každého domu musel ísť jeden chlap na robotu. Tak sme nosili zo skeletu, rozostavanej budovy vedľa nemocnice, tehly a tie sme museli hádzať do Váhu. Bolo to v apríli, voda veliká, pravda, a z mosta sme tie tehly hádzali dolu.“

Každá skupina desiatich chlapov mala svojho veliteľa – „starešinu“. Mikláš, vidiac nezmyselnosť takéhoto úsilia, išiel za určeným veliteľom: „…Nechcel som sa prezradiť, že viem po rusky, tak po slovensky mu hovorím, že je to zbytočná práca, lebo voda aj tak všetky tie tehly zoberie, takže my ich nikdy toľko nenahromadíme, aby sa z nich dalo na nej niečo vystavať.“ Odpoveď veliteľa bola skutočne sovietska: „Ty nemáš čo dumať! Ty si dostal rozkaz, ty ho budeš plniť! A za teba rozmýšľajú druhí!“

V týchto rokoch nás opúšťajú poslední účastníci – i pamätníci – udalostí druhej svetovej vojny. Ich odchodom hrozí, že spomienka na tragické vojnové časy sa z našej spoločnosti vytratí. Snažme sa však, aby to tak nebolo; vážme si mierový život – ktorý vôbec nie je samozrejmosťou – a nezabúdajme na vojnové hrôzy, ktoré kruto postihli aj našu krajinu. Predovšetkým ale nezabúdajme na utrpenie obyčajných vojakov, ktorí obetovali svoje životy za oslobodenie našej krajiny od nacistickej okupácie.