Blog Petra Remiša: Monológ s Bohom
Pane Bože, zvažoval som, či mám hovoriť s Tebou, alebo so Smrťou. Nakoniec som rozhodol pre Teba. Pripadáš mi sympatickejší.
Veď sa hovorí „Boh ho povolal k sebe“, nie? Takže máš na živnostenskom liste najmenej jednu spoločnú činnosť so Smrťou. Lenže tú si ani neviem predstaviť. Vyzerá ako stará babka? Kostlivec s kosou? Kde býva a kto jej šéfuje?
U Teba je to jasné. Si Pán na nebesiach.
Tam, kde mi odišiel kamarát Jožko.
Vieš, to Ti mám trošku za zlé. Nevedel si si vybrať niekoho iného? Nepotuluje sa po svete dosť darebákov, bitkárov a zlodejov? S kým mám teraz chodiť na pivo? Prečo si si nezobral napríklad toho debila, čo mi odrel nárazník a zdrhol?
Sorry, už som drzý. Asi by som mal písať o láske k blížnemu.
Tak len návrh na záver. Som hriešnik a už sa pravdepodobne nedostanem do neba. Ale aj u mňa je nádej na malé vylepšenia. Ani ja Ťa nemusím iritovať každý deň. Uzavrime dohodu. Ty mi nebudeš brať kamarátov a ja Ti ponúkam balík protislužieb:
Nebudem:
a) Parkovať pri kaplnke na mieste pre invalidov.
b) Jesť cesnakové hrianky pred spoveďou.
c) Používať meno Božie nadarmo, keď idú Drišľakoviny.
Dobre, nemrač sa. Prestanem „očumovať“ aj frajerku biletára v Indianse.
Hlavne keď bude vedľa nej to hovädo.