Blog Richarda Fidesa:Pochopiť a prijať

Zabáram dlane do zeme. Celou silou sa snažím nadvihnúť. Zdvíham hlavu z blata. Ten bazmek mi tlačí nohou na chrbticu. Bojujem! Stíska mi krk. Nič príjemné. Žiadny materinsky stisk. Zahliadol som jeho oči. Bezduchý výraz s jediným cieľom – udržať ma čo najdlhšie v blate! Vykrikuje: “Kto vlastne si?“
Nie som v tom sám! Pozorujem, ako vedľa vstáva ďalší mladý človek. Je to slečna. Spotená, ustatá, vysilená, špinavá so strachom v očiach. Týpek jej robí nožom reznú ranu na tvári. Nechtami pridáva ďalší škrabanec na srdce. Pramienok vlažnej krvi jej vyteká z hrude. Pritláča jej hlavu naspäť do toho sajrajtu. A do toho: “Kto vlastne si? Sama si za to môžeš!“
Mnoho ich ešte leží dolu ksichtom a bezmocne bojujú so svojím protivníkom. Niektorí to už vzdali. Ostávajú nehybne dolu znak. Ich súperi ležérne stoja a pichajú do nich kopije, bezdôvodne hádžu dýky, bezcieľne a vždy trafia! Vyrývajú slová do kože. Všade cítiť krv. Aj býk má väčšiu šancu prežiť, keď toreador zasúva posledný meč medzi jeho lopatky.
To ma posúva! Zdvíham sa! Lámem mu nohu! Kontrolujem svoje telo. Všade modriny, chrasty a jazvy. Prstami si prechádzam každú jamku. Zisťujem, aká je hlboká. Dotykom čítam vyryté slová.
Obchádzam ostatných! Ani v tom nie som sám. Armáda nevzdávajúcich sa tvári v kolosálnom boji s vlastným strachom, problémami…
Vidím, ako niektorí svietia. Aj ja chcem! Zovšadiaľ počuť krik, vzlyky, ale aj suverénne hlasy: “Je to treba len pochopiť a prijať!“
Cítim v ruke meč a sekám hlavy. Slzy mi stekajú po tvári a zmývajú mi blato. Som čistejší, silnejší… Začína pršať! Sila dažďa zmyje aj poslednú špinu. Kvapky bičujú moju telesnú schránku a aj posledná šmuha bahna mizne.
Ľudia vstávajú a následne padajú naspäť. Pomáham im! Telo prestrieľané ako sito. V ušiach jemný klavír. V mysli už vládne pokoj. Začínam sa hrať na upíra. Obnovujem tkanivá!
Vidím slečnu ako s ľahkosťou uteká okolo mňa. Tú istú, čo predtým pri mne ležala. Rany zahojené. Usmieva sa. Týpci, obludy, ohavy miznú. Svitá… Sadám si na zem, aby som si odpočinul. Zasa ma premohol. Spomínam si, ako som to predtým zvládol. A on si ma tiež pamätá. Reže, pichá, dusí ma! Znova! Nedám sa! Chápem ho! Vstávam s noblesou! Viem, že príde zas!  
Otváram oči.
Mám talent vravieť neuveriteľné veci, ktoré myslím neuveriteľne vážne! Preto neočakávam. Iba prijímam polienka od všetkých tých lesníkov a robím kálaničky. S úsmevom ich nosím diablovi, nech má čím prikúriť pod kotlom. Pod mojím. Chcem tam mať teplúčko, keď sa tam raz dostanem.