Blog Richarda Fidesa: VY MA NEPOZNÁTE?

Proste idylka. Očumoval som všetky tie krásky v minisukniach. Sledoval ľudí pri vedľajších stoloch a domýšľal si, o čom sa asi tak bavia. Reč tela je skvelá vec. Dosť som sa aj nasmial. Užíval som si to.
Prisadol si ku mne chalan. Mal na sebe károvanú košeľu, roztrhané kapsáče. Farby stratené, celý deravý. Ale sebavedomia viac, ako celé námestie so pseudomafiánmi, fiflenami, nevinnými deťmi, či čašníkmi ovládajúcimi naplno svoje schopnosti a teritória.
–          Ahoj. Kto si? – spýtal som sa zvedavo a zároveň odpudivo.
–          Som tvoje podvedomie. Nespoznávaš ma? – odpovedal s úsmevom.
–          Nie! Si pre mňa cudzí a moc špinavý. Chcem, aby si si odsadol, nemáš tu čo robiť! Ja ťa nepoznám.
–          Hanbíš sa za mňa? Myslíš si, že by som sa mal krajšie obliecť? Tak to sprav. Nezapadám? Nehodím sa k tebe? To je len dobre. Ty si ma takého vytvoril. Sám si ma spustošil, schoval ďaleko do útrob. A dnes si sa rozhodol dať mi vychádzku, veď pozri, ako je dnes krásne. Skúsme sa pozhovárať. Bude krajšie aj tebe. – opäť úsmev. Vytáčal ma. Bol taký úprimný a sebaistý.
–          Neviem kto si, naozaj ťa nepoznám! – kričal som.
–          Vyzeráš múdrejšie, ako teraz rozprávaš. Ja to viem, poznám ťa. Cítiš sa krásne? Usmievaš sa? No, ide o to, čo cítiš, keď sa pozrieš do zrkadla.Môžem si na tvoj účet objednať? Nemám žiadne peniaze. Pustil si ma bez nich. – nečakal a objednal si.
–          Ja som ťa nepustil nikam! Ale už som sa zmieril s tým, že asi tak ľahko neodídeš. Chceš mi niečo dôležité povedať? Tak povedz a choď!
–          Chcem pri tebe ostať dlhšie ako len dnes. Mal by si ma častejšie počúvať a slušnejšie sa ku mne správať. Pozri ako vyzerám. – povedal trochu smutne. – Príď ma niekedy pozrieť. Aj ja budem chodiť za tebou. Sľubujem.
–          A čo ak ma nezaujíma tvoje chcenie, sľuby ani prosby? A ani to, ako vyzeráš? – spýtal som sa.
–          Zhasneš oheň pri mojom stane. Za chvíľu zoderieš moje šaty, vyrúbeš les a necháš vyschnúť vodu v mojom príbytku. Domy, ľudí si už zničil. Ostal som s frajerkou Vedomím. Jej dávaš takú slobodu… A vieš, aké sú ženy panovačné. Robí si po svojom.
Ja ti načúvam. Intenzívnejšie a častejšie. Nie som neomylný, no dvaja radcovia pre jedného kráľa na dvore, sú vždy viac ako jeden. V poslednej chvíli si sa rozhodol dať mi slovo. Nevieš o tom, ale chceš ma počúvať. Sám si ma vyhľadal. – usmial a odmlčal sa. Pokojne sa napil.
Zneistil ma. Prestali sa mi javiť tie diery na jeho veciach také podstatné. Aj farby sa mi na ňom zdali živšie.
Vypočul som si ho. Druhé šance treba dávať. Aj ja mám rád, keď mi ju niekto poskytne.
Rozprával múdro, bol vtipný a presvedčivý. Teraz sa rozprávame vždy, keď treba. Náš vzťah sa zlepšuje. Oblečený chodí v slušných veciach a celkom mu to sekne, musím uznať.
To, že ma viac učí, ako mi radí, som prestal vnímať. Teda nie. Teším sa z toho! Lebo čím viacej úsmevov a radosti si darujem sám, zistením nových skutočností o sebe, tým viacej rastiem.