Byť na ľade v zápase Kanada-Rusko je fantázia

Stal sa vôbec prvým Piešťancom, ktorý sa priamo zapojil do diania na zimnej olympiáde.Novák patrí k najlepším čiarovým rozhodcom nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Pred ZOH bol napríklad v roku 2006 v akcii vo finálovom zápase Švédsko – Česko na seniorských MS v Rige a dvakrát rozhodoval aj finále juniorských MS hráčov do 20 rokov. V roku 2007 to bol vo Švédsku zápas Rusko – Kanada a o dva roky neskôr v kanadskej Ottawe súboj Kanada – Švédsko.
„Je to veľký zážitok, byť súčasťou takého podujatia, akým sú zimné olympijské hry," spomína rozhodca. „Napríklad hokejový turnaj bol najlepším v celej doterajšej histórii hokeja. Bola to pre mňa česť stať sa súčasťou tohto diania priamo na ľade. Po prvý raz som rozhodoval na turnaji, kde hrali všetky najväčšie hviezdy. V akcii som bol v štyroch zápasoch. V skupine to boli duely Fínsko -Bielorusko a Švajčiarsko – Nórsko, v boji o štvrťfinále Česko – Lotyšsko a potom som bol na čiare aj v najočakávanejšom zápase dvoch hlavných kandidátov na zlato, Kanady a Ruska. Žiaľ, stretli sa už vo štvrťfinále, takže jeden z nich musel ísť predčasne domov. Okrem týchto zápasov som videl aj viacero ďalších. Napríklad stretnutia našich reprezentantov s Ruskom, potom štvrťfinálový zápas so Švédskom i zápas o tretie miesto s Fínskom. Bola tam vynikajúca hokejová atmosféra."
Splnil sa mu sen
Pískať zápas Kanady s Ruskom bol iste snom každého hokejového rozhodcu. Nehralo sa v ňom o „fazuľky", veď obe mužstvá boli nabité hviezdami z NHL a jeden z nich musel po zápase cestovať domov. „Väčší tlak asi prežívali domáci Kanaďania, veď od nich každý čakal iba zlato. Celá krajina totiž žila hlavne hokejom. Nikto z Kanaďanov si ani nepripúšťal, že by mohli prehrať. Tlak na hráčov bol obrovský, no zvládli to perfektne. Na nás, rozhodcov, však nebol žiadny zákulisný tlak."
Na ZOH vo Vancouvri pískali aj rozhodcovia z NHL. Boli sme preto zvedaví, ako sa s nimi spolupracovalo Milanovi Novákovi. „Zápasy rozhodovali po jednom hlavnom i čiarovom rozhodcovi z NHL a IIHF. Pre obe skupiny to bola dobrá skúsenosť. Dokázali sme však spolupracovať a vytvoriť jeden kompaktný tím. Pred zápasmi sme mali len teoretickú prípravu. Viac sa rozhodovaniu museli prispôsobiť ľudia z NHL, pretože sa pískalo podľa pravidiel IIHF. Pre nich tam boli niektoré novinky. Napríklad ja som spolu s Košičanom Petrom Országom rozhodoval dva zápasy spolu s najskúsenejším rozhodcom NHL, Billom McCrearym, ktorý sa chystá ukončiť kariéru.
Okrem neho som bol na ľade aj s hlavným rozhodcom NHL Paulom Devorskim a z čiarových to boli Brian Murphy a Thor Nelson. So svojím účinkovaním na ZOH som spokojný. Veď som dostal dôveru v najsledovanejšom zápase Kanada – Rusko. Postupom Slovákov do bojov o medaily som stratil možnosť rozhodovať ďalší zápas. To však platilo len o rozhodcoch z IIHF. Arbitri z NHL pískali bežne zápasy svojho mužstva. Neviem si predstaviť reakcie ľudí v Európe, keby napríklad zápas Rusko – Slovensko pískali traja Rusi.
V zámorí je to bežné, pretože to je iný hokejový svet. Rozhodcovia sú absolútni profesionáli, takže o nejakých bočných úmysloch nemôže byť ani reči. Každý z nich je rád, keď dostane dôveru v zápase o medaily, no my sme boli radi, že nás z toho ‚vyradili‘ výbornými výkonmi naši reprezentanti. Škoda, že nezískali aspoň bronz. Doteraz som totiž pískal zápasy o medaily iba na šampionátoch, kde sa Slováci nedostali príliš vysoko."
Rozhodovať na ZOH si vyžadovalo mať výbornú kondíciu, veď sa tu hralo ozaj svižne. Ako to zvládal Milan Novák? „Hral sa tu najrýchlejší hokej, aký som zažil. Vedel som však, do čoho idem, preto som sa na to aj fyzicky patrične pripravil. Vďaka pochopeniu vedenia ŠHK 37 som trénoval s juniormi Piešťan, vedenie mojej školy mi umožnilo využívať posilňovňu."
Boli sme hrdinami
Zaujímalo nás, ako vnímali slovenský hokej kanadskí priaznivci. „Keď sme zdolali v skupine Rusov, boli sme tam národnými hrdinami, pretože Kanaďania ich považovali za svoju najväčšiu prekážku v bojoch o medaily. Všade sa skandovalo Slovensko, Slovensko! Napokon to skončilo tak, že práve domáci museli hrať s Rusmi už vo štvrťfinále. V uliciach Vancouvru sa pohybovali po centre mesta tisícky ľudí, ktorí spievali kanadskú hymnu. Videl som aj dva zápasy našej ženskej reprezentácie.
Slovenské dievčatá tam mali veľkú podporu u kanadského publika. Neviem si predstaviť, že by bol u nás na ženský hokej plný štadión. A to bez ohľadu, či hrajú domáce hokejistky. To sa môže stať iba v Kanade. Naše dievčatá hrali na hranici svojich možností. Ženský hokej v zámorí je úplne inde. Oni vyberajú z tisícnásobne väčšej hráčskej základne ako my. Už dostať sa medzi osmičku najlepších bolo pre nás fantastické.
Veď len sedem štátov sveta malo zastúpenie medzi mužmi i ženami. O tom, aký je hokej v Kanade fenomén, som sa presvedčil aj počas prestávok zápasov. Úprave ľadu sa venovalo 13 ľudí. Okrem dvoch rolbárov ďalší leštili zvnútra plexisklo, iní zatierali veľké ryhy alebo s vedierkom snehu upravovali drobné nerovnosti pri mantineloch. Niekoľkí zasa pri každom prejazde rolby priestorom bránky vysávali vodu z dier, do ktorých sú zasunuté bránky."
Hokejoví rozhodcovia nebývali v olympijskej dedine, ale priamo v centre Vancouvru. „Na štadión sme to mali 15 minút pešo. Vo voľnom čase sme pochodili po meste a boli sme aj v tamojšom známom lyžiarskom stredisku priamo nad mestom, kam viedla lanovka. Odtiaľ bola pekná vyhliadka. Do Whistleru, kde sa konali ďalšie súťaže, sme sa pre nedostatok času nedostali."
Ešte počas olympiády kolovala internetom informácia o drahote v Slovenskom olympijskom dome. Boli sme preto zvedaví, ako to vnímal Milan Novák… „Bol som tam viackrát a bolo to tam veľmi pekné. Kritický mail sa dostal aj ku mne. Musím povedať, že bol veľmi tendenčný. Porovnávať náš dom napríklad s írskym sa vôbec nedalo. Tam bol taký festivalový stan, kde hrala hudba a čapovalo sa pivo.
Náš olympijský dom umiestnili v dôstojných priestoroch divadla. Vybavenie a dizajn boli so slovenskou tematikou. Nechýbali ani veľkoplošné obrazovky, kde sa dali sledovať olympijské súťaže. Ponúkali tam výbornú slovenskú stravu, ktorú varili naši špičkoví kuchári. Nechýbali ani výborné slovenské vína i pivo. Náš dom bol teda zameraný celkom iným smerom ako väčšina ďalších. Navštevovali ho nielen naši reprezentanti, ale aj ďalší záujemcovia. Tí si však museli zaplatiť. Kedykoľvek som však tam bol, vždy bolo plno a všetkým sa to páčilo. Aj v kanadskej tlači označovali stravu v našom dome za jednu z najkvalitnejších zo všetkých."
V rukách mal aj Stanleyho pohár
Kto iný ako hokejový rozhodca má šancu stretnúť sa s našimi hokejistami aj mimo zápasu… „Stretával som ich na štadióne, ale veľa času na nejaké dlhšie reči nebolo. Každý sme mali svoje povinnosti, na ktoré sme sa sústredili. Milým prekvapením od organizátorov bolo, že sme mali možnosť vidieť na vlastné oči aj Stanleyho pohár. Sieň slávy je síce v Toronte, no organizátori zabezpečili, aby prišiel človek zo siene slávy aj s trofejou medzi nás, aby sme si ju mohli pozrieť. Mal som ju možnosť zdvihnúť aj nad hlavu. Trofej váži asi 20 kilogramov."
Nás doma prekvapilo aj to, že hoci išlo o zimnú olympiádu, vo Vancouvri vládlo takmer jarné počasie. „Prvý týždeň tam bolo slnečno s teplotou asi 10 stupňov. Podľa domácich tam v tomto čase obyčajne prší. Vlani však mali veľa snehu. Vo Whistleri bola iná situácia, pretože je vysoko v horách."