Blog Petra Remiša: Tapacírung
Akoby som vás všetkých počul: „Za stavu 3:1 pre nás som si odskočil do kúpeľne, a keď som sa vrátil, bolo 3:3. Rozumieš tomu hokeju?“
Rozumiem. V roku 1972 ešte len začínal prenos z olympiády v Sappore a otec ma ťahal z vane a posadil mokrého pred televízor. Z kúpeľne ma obyčajne vyťahoval, len keď išlo ozaj do tuhého: Okupácia v 68-om, pristátie človeka na Mesiaci v 69-om a pod.
Dosť ma to vtedy naštvalo, lebo mi počas prenosu vychladla voda. Dnes viem, že to nebol prejav rodičovského sadizmu. Bolo to gesto súdržnosti. Môj tato chcel, aby som spolu s ním fandil. Odskočiť od televízora sa rovnalo zrade.
Navrhujem, aby odteraz zakázali divákom „odskakovať si“ vždy, keď pôjde do tuhého. Ak to bude nutné, treba im siahnuť aj na ľudské práva. Občerstvenie musí mať každý po ruke. Taktiež nočník, keby to niekoho chytilo počas kanadskej presilovky.
Ideálne by bolo fandiť ako kamarát Miško – v kresle pred telkou vždy v plnej výbave: Kvintáky, betóny, lapačka, prilba a hokejka s podpisom Dzurillu.
Som si istý, že práve vďaka nemu sme to v 76-tom všetkým natreli.
A ešte jedna rada pre reprezentačný výbor: Na zvýšenie akčnosti by som chalanom pred zápasom vypitval zo suspenzorov všetok „tapacírung“.
Možno ich tam tlačí filc.