Blog Slávky Novákovej: Vtáčiky a Valentín
Je ráno, synátor odišiel do školy. Sedím pri PC a píšem. Toto sú moje chvíľky, ktoré milujem. Je to môj relax, moje ja. Písať je totiž fantastická vec.
Keď pozriem von z okna a vidím, ako rýchlo padá sneh, pomyslím si, ako dobre je doma, ťukať do klávesnice, cítiť kávu z hrnčeka pomaľovanom egyptskými tvárami (darček) a počúvať v éteri hlas moderátorky a tóny hudby.
Tak mi napadlo (napadajú mi samé blbosti, aj teraz ako som napísala slovo napadlo, tak mi napadol jeden nápis v autobuse že: DOMA BY TI NENAPADLO, HÁDZAŤ SMETI POD SEDADLO…) no ale pokračujem, takže, pri pohľade z okna mi napadla myšlienka – čo tak asi robia vtáčiky a iné zvieratká????
Bývam úplne hore, tak počujem ako zrejme zalezení pod rímsou štebocú, a asi im nie je až tak zle, keď sa nájdu aj takí ľudia, ako pani Mária Walterová z Kukorelliho ulice. Táto milá pani sa o nich teda riadne stará, o tom som presvedčila včera, keď som išla okolo. Zbadala som, ako vešia na strom potravu pre vtáčikov. Nadšene mi ukázala kŕmidlo na balkóne a aj pod stromom.
Taká maličkosť, no pri pohľade na ňu sa prenesieme do sveta operencov a prírody. Lebo na maličkosti akosi zabúdame – a treba sa z nich tešiť. Takže, milá pani Walterová, veľa zdravíčka a pokračujte v tejto činnosti aj ďalej.
Musím končiť, chytá ma akási nostalgia. Asi je to hudbou, ktorá znie éteri, spievajú tam čosi o láske….Zrak mi padol na kalendár, 14. februára bude Valentín. Tak mi zasa napadlo, nezabudnite pohladkať tých, ktorých ľúbite a povedať im to. Je to veľmi dôležité.
Už naozaj končím: Ale ešte nakoniec: milý synátor Rišo, mám ťa rada, milá mamina, ocino, moji bráchovia Antony aj Palino, moja neterka aj synovci, moje kamošky – všetci, ktorí tvoríte môj svet, mám vás rada. Aj vás pani Walterová, lebo ako som začala písať o vás a o vašich vtáčikoch, skončila som pri láske a Valentínovi…