Blog Jaroslava Poturnaja: Jubilant
Nevynechal som jediné stretnutie, keď sa dalo byť s Vami. Najviac si cením tie osobné. Sám pre seba som ich nazval Dotyky. Prvýkrát to bolo, keď ste mali okrúhle výročie – 55 rokov.
Natešený som sa ponáhľal do Domu umenia v Piešťanoch. Mal som v rukách lístok na predstavenie "Cyrano". V hlavnej úlohe ste boli Vy – pán herec Milan Lasica. Kúpele Piešťany, v ktorých robím čašníka Vám pri tejto príležitosti pripravili nádhernú tortu. Na vrchu nej bola ozdobne urobená 55-ka. Ja som si Vás chcel tiež uctiť, tak som vymyslel malý darček v podobe vlastnej básne "Malý zasnívaný muž".
Báseň som prefotil a dal do obálky. Na prednú stranu som nalepil "Oscara" a nakreslil slniečko. Do vnútra slniečka som vpísal peknú farebnú 55-ku. Darček bol pripravený, len ako ho doručiť?
Vyriešil som to po svojom – po predstavení. Vtedy bol veľký applaus. Herci na čele s Milanom Lasicom sa chodili kľanať na ďakovačku. Po druhom kľananí som očakával tretie.
Hneď ako herci odišli za scénu, ja som vyštartoval ako divák z obecenstva zo svojho sedadla. Obecenstvo ešte vždy tlieskalo. Vyrátal som si to tak, že sme sa stretli rovno na scéne. Herci nechápali, čo tam robím, ale sú zvyknutí na rôzne situácie, tak sa tvárili akoby nič.
Pán Lasica a roztiahol ruky, akoby ma chcel objať. Ja som tiež zdvihol jednu ruku, ponoril ju do bočného vrecka saka a podal mu obálku:"To je prejav mojej úprimnej úcty a zároveň aj gratulácia". Tak rýchlo, ako som prišiel, tak som aj odišiel. Applaus pre Lasicu pokračoval ďalej.
O nejaký čas bol u nás v Piešťanoch ubytovaný ako hosť a chodil na procedúry. Stravoval sa v jednej z našich jedální. Nechcel som ho rušiť v súkromí, tak som sa najskôr vrchnej čašníčky v jedálni, kde sa stravoval, ohlásil. Ešte si kupodivu na tú gratuláciu pamätal, tak ma prijal. Povedal som mu, ako veľmi si ho vážim a mám ho rád. Opýtal som sa ho, ako sa má. Povedal:" Dobre a ako sa máte Vy? Prajem Vám všetko dobré a hodne zdravia." Odpovedal som mu:"Mám vašu knižku. Bol by ste taký láskavý a mohol by ste sa mi do nej podpísať na pamiatku?" Napísal mi tam: "Zo srdca s láskou Milan Lasica." Na záver som pánovi Lasicovi venoval moje tri básne, ktoré boli napísané takisto zo srdca. Potom sme sa rozlúčili.
Tieto „dotyky“ trvali zhruba 5 minút, ale nezabudnem na ne do smrti. Boli to veľmi láskavé a srdečné stretnutia. Díky, pán Lasica. Odvtedy už ubehlo 15 rokov. Pán Lasica oslavuje už pekných 70 rokov. Prajem mu hodne zdravia a šťastia. A ten bystrý rozum a brilantný humor nech mu vydrží ešte mnoho rokov.
