Blog Petra Remiša: Ako ju dostanem hore?
Keď som mal desať, veril som v nebo, peklo, Ježiška a vianočné stromčeky. Bol som presvedčený, že platí: Čím väčší stromček, tým lepšie Vianoce.
Zaočkoval ma otec. Za ideálny stromček považoval päťmetrovú borovicu. Mala iba jednu chybu: Nie a nie ju vpratať do obývačky.
Najskôr sme z nej museli polku zrezať. Krehký liatinový stojanček, ktorý bol predtým zvyknutý na útle jedličky, to aj tak raz nevydržal a skolaboval rovno pod statnou borovicou obloženou fondánovými salónkami a guľami.
Vyriešil to poltonový kotúč z kováčskej dielne. V strede diera presne na hrubý kmeň. Bolo to fakt odporný kus hrdzavého železa, ktorý vyžadoval isté úpravy. Na špičkový stojan sa zmenil až po troch baleniach staniolu.
Napriek tomu hrozilo, že borovica jedného dňa spadne a zahluší pol rodiny. Viem si dobre predstaviť ten titulok v Smene, denníku Ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže: Mladá rodina dokaličená pri uctievaní pohanských zvykov.
Pre tento prípad sme zatĺkli do stropu skobu, o ktorú sme lanom uviazali špičku stromu. Jedinou nevýhodou bolo, že po Vianociach to u nás celý rok vyzeralo, ako keby sa niekto chystal vešať.
Keď otec navždy odišiel do dychovkárskeho raja, mama začala reformu. Z borovice sme prešli na jedličku, z jedličky na umelý stromček. Vrcholom bolo úplné zrušenie stromčeka. Nahradila ho miniatúrna ikebana.
Odvtedy to išlo s Vianocami dole vodou. Stratilo sa kúzlo, prestal som veriť na Ježiška, zmizli aj darčeky. Preto sa dnes prihováram za návrat ku klasike: Chcem znova poriadne stromisko! Chcem byť znova ulepený od živice!
Ideálna by bola stará borovica z Červenej veže. Len mi poraďte ako ten 15-metrový kmeň dostanem na štvrté poschodie.