Blog Ivany Ilenčíkovej: Vianoce
Sporadicky sledujem predpovede počasia. Vždy s niekým. Preto, lebo samej mi to nikdy nenapadne. No, a takto som sa dozvedela v dostatočnom predstihu, že sa ochladí. Ochladí sa a nasneží. Nič mimoriadne, povieme si, veď je december.
Ó, je to tak, teda budú Vianoce! A Vianoce predsa bývajú – majú byť – chceme, aby boli – zasnežené. Takto si ich predstavujem; domnievam sa, že si ich asi všetci takto predstavujeme.
Prečo o tom hovorím? Lebo sa na ten sneh tešíme, lebo naň už netrpezlivo čakáme. Toto tvrdenie môžem dokázať! Urobila som si stredne veľkú súkromnú anketu, v ktorej všetci opýtaní aj neopýtaní vyslovili želanie, aby už napadol sneh: kolegyňa Ľubika aj Radka, asi traja kolegovia, niekoľkí priatelia a známi, všetky deti, ktosi v autobuse, v lekárni aj v potravinách.
S blížiacimi sa Vianocami akoby každý z nás bol znovu tak trochu dieťaťom. Otvárame srdcia po celý rok úzkostlivo strážené a privreté. Priznávame, že máme radosť, že sa tešíme. Púšťame sa na krídlach fantázie na nepoznané miesta. Robíme si malé súkromné návraty do detstva, keď sme ešte verili, že darčeky sú od Ježiška.
A tak si teda myslím, že december nie je len o kráse snehovej beloby, o posvätnom tichu krajiny spiacej pod bielou prikrývkou. Preložené do môjho jazyka: je to o pokoji v srdci, o láske, po ktorej všetci túžime, o blízkosti tých, ktorých ľúbime; o nádeji, ktorú nám prináša narodené Božie dieťa.
Krásny vianočný čas všetkým ľuďom dobrej vôle…
