Blog Petra Remiša: Sedem nôh v Kanade
Piešťanci sú trieda. Majú vlastnú „Kanadu“. Síce bez Indiánov, Eskimákov a ľadových medveďov, ale aj tu sa dejú veci. Napríklad nedávno. V krčme som počul, že v Kanade vyplavilo sedem nôh.
Hneď som zbystril uši. Zúri tam zabijak s motorovou pílou? Kde ich vyplavilo, keď tade potok netečie? Trčali z kanalizácie?
Keď sa ukázalo, že nohy našli na pobreží skutočnej Kanady za Atlantikom, pocítil som hlboké sklamanie. Som fakt „brzda“ a stojím si na kábli! Prečo vždy, keď Piešťanec vysloví slovo Kanada, vidím domčeky za štrekou?
Preto, lebo som bol „kanadský“ poštár.
A stále si dobre pamätám na jednu zvláštnu vianočnú pohľadnicu. Tetuška z Vrbovskej ulice ju poslala susedke z Družstevnej. Obe „Kanaďanky“. Vzdialenosť asi 100 metrov. Nebolo by na tom nič divné, keby nebol koniec februára.
Trápilo ma to. Doručiť, či nedoručiť? Prečo ju, do kelu, posiela tak neskoro?
Potom som zbadal tú pečiatku a príbeh sa uzavrel: Niekedy v polovičke decembra, zavčasu ráno, poštár triedil horu pohľadníc. Hotový Everest vianočných kariet. Nerozlepené oči lúštili roztrasené písmo: „Vážená pani Amálka F., Družstevná ulica., Piešťany, Kanada…“ .
Viac nič neriešil. Šup s ňou do koša pre zámorie! A poštári v Ottawe si celý mesiac lámali hlavu, kde majú Družstevnú ulicu.
Našťastie nič nevymysleli, tak ju mám dnes v šuflíku. Aj s pečiatkou RETURN TO SENDER.
