Neznášal pichacie hodiny, radšej fotil

Autor si z množstva prevažne čierno-bielych snímok, ktoré nafotil počas tridsiatich rokov, vybral desiatky najobľúbenejších fotografií prírody a krajiny, do ktorej majstrovsky zakomponoval napríklad aj obličaj svojho nebohého brata.
Starý otec otvoril akýkoľvek trezor
Výstava nesie názov – Fotografia na prelome tisícročia. Je plná symbolov, poézie a nadhľadu, ale aj krehkej krásy i pôvabu ľudského bytia. Výstava sa koná z príležitosti mesiaca fotografií, potrvá do konca novembra a okrem fotografií na nej nájdete aj staručké fotoaparáty. „Som vášnivým zberateľom fototechniky, vo svojej zbierke mám desiatky rôznych prístrojov," pochválil sa vystavo-vateľ. Tak ako sa postupne vyvíjala technika, zdokonaľoval sa vo fotografickom majstrovstve aj on. „K fotografovaniu som pričuchol už ako 15-ročný.
Môj otec bol kinooperatér, ale aj amatérsky fotograf. Otec i starý otec vlastnili zámočnícku dielňu Diamanto-vec v Novom Meste nad Váhom. Boli zruční zámočníci. Pamätám sa, ako raz starého otca zavolali do banky otvoriť akési maďarské trezory. Chcel som to vidieť aj ja – no on mi vtedy povedal: To ťa nenaučím, lebo by ťa to pokúšalo. Asi mal pravdu, vždy som bol veľmi zvedavý a možno by mi tieto skúsenosti skôr ublížili, ako pomohli. Chlapi v našej rodine mali naozaj zlaté ručičky. Nielenže zručne otvárali všetky zámky a narážali studne, ale vlastnili aj pojazdné kino a filmy premietali po celom trenčianskom regióne."

Za pojazdné kino trest smrti
Ak sa chceli obyvatelia dedín dozvedieť, čo bude v najbližšiu sobotu premietané na bielu stenu v ich krčme, prečítali si to z plagátov, ktoré starý otec Riha roznášal po dedinách na bicykli. „Na premietačku si prenajal taxík. Boli to čarovné časy. Ale aj zložité. Moju babičku kvôli jednému zakázanému filmu gardisti odsúdili počas druhej svetovej vojny na smrť. Našťastie, nestalo sa tak…" O pohnutom živote Antona Rihu a jeho predkov, ktorí pochádzali z Chrudimi, rozprával aj kurátor výstavy Vojtech Haring: „Kino i dielňu Rihovcom v 1948 roku drasticky zhabali. Bolo to bežné, znárodňovali sa aj menšie živnosti."

Fotil štvrť milióna detí
Mladý Anton Riha si dokončil strojnícku priemyslovku a začal robiť v národnom podniku Vzduchotechnika. Ale nepríjemný zvuk pichacích hodín ho odplašil do Komunálnych služieb v Novom Meste nad Váhom. Stal sa z neho vedúci fotoslužby, kde mal viac voľnosti aj priestor na fotografickú tvorbu. No opäť narazil na problém. Z politických a ideologických dôvodov ho z práce vtedajší šéfovia strany zosadili. „Fotil som v Piešťanoch Cenu Slovenska a fotky som poslal do zahraničia. No a to ma stálo miesto v komunále," podotkol Anton Riha. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Životná púť ho zaviedla do Výrobného družstva invalidov Rozkvet v Banskej Bystrici a tu začala jeho naozajstná fotopúť.
Chodil do mesta k mestu – a fotil deti v jasliach, škôlkach i školách po celom Slovensku. „Boli to veľmi pekné roky, síce plné cestovania, ale aj relatívnej slobody. Nafotil som asi 250-tisíc detí. Ako som na to číslo prišiel? Jednoducho. Zrátal som si kinofilmy vo vreciach, ktoré som doma prednedávnom pálil. Keď sa tak nad tým zamýšľam, aj keď mi v roku 1980 ešte-báci založili zväzok preverovanej osoby, kde ma nazývali krycím menom Fotograf, som vlastne šťastný človek. Pretože to, čo ma naučil môj otec a starý otec, môžem teraz odovzdať ja svojmu vnukovi Filipovi.
Za dva roky, čo fotí, sa veľmi zdokonalil, takže v pätnástich má už svoje snímky aj publikované v tlači, dokonca v Piešťanskom týždni. Mám z neho veľkú radosť, a nielen z neho, ale aj z našej jedinej vnučky Sofie. Je ešte maličká, ale určite z nej vyrastie krásna a šikovná dievčina." Anton Riha má okrem fotenia aj skúsenosti s natáčaním filmov. Je autorom troch dokumentov, jeden venoval piešťanskému výtvarníkovi Alojzovi Majerníkovi. Ten ho na oplátku zasa prizval do Výtvarného klubu v Piešťanoch. A tak majú slovenskí výtvarníci medzi sebou nového člena.