Blog S. Novákovej: Nemocnica na okraji mesta

A tak sa to zomlelo, že som sa jedného dňa zrazu ocitla v našej rozvojovej, africkej nemocnici. Vôbec sa nebojím použiť tento  pseudonym, lebo popri tých, ktorí si tam vykonávajú prácu nezištne a odborne, sú tam aj takí, čo tam vôbec nepatria. Napríklad jeden ošetrovateľ na internom oddelení, kde som ležala. Chodil ma kontrolovať, keď mi tiekla infúzia.„No, už Vám to dotieklo, budete natrtaná,“ oznámil mi majestátne.“Prosím?“ nechápala som. „Budete navalená,“ preložil mi to do svojej reči. Najviac ma fascinovalo, keď robil ranné upratovanie.

Vstúpil do izby s kýblom a handrou, vyžmýkal ju,  poobzeral sa, prešiel okolo nočných stolíkov, na jednom utrel bok a potom rýchlo vyplával z izby. Neodolateľný bol, keď nás mal sprevádzať na röntgenové vyšetrenie.  Najprv nás zvolával  týmto spôsobom:“Lagových, Novákových, kopnite do hrnca a pome, pome, rýchlo nemám čas!“ Vo výťahu šťavnato hrešil, skrátka, zážitok. To sme na tom tak zle, že nemocnica zamestnáva takýchto ľudí??? Samozrejme, všade sa nájdu ľudia , ktorí pracujú, a ktorí chodia do práce. V našej nemocnici sa dá aj chváliť, ale aj kritizovať, čo radšej nechcem, lebo človek si to nechce rozhádzať s tými, na ktorých môže byť aj odkázaný v čase choroby. Fakt je, že ľudia nemôžu za to, v akých podmienkach pracujú, lenže práca s ľudským telom je nielen povolanie, ale i poslanie. Na izbe sme zažili aj kopec srandy.
Ležala s nami aj 78-ročná babenka. V podstate to bola macherka. Napriek tomu, že mala ochorenie srdiečka, ktoré poháňal pacemaker, bola čulá a do sveta. S mobilom narábala, len taký fukot a stále riešila sudoku. Keď jej izbový lekár oznámil, že v nemocnici nie je prvý a ani posledný krát, lebo má svoj vek a vážne zdravotné problémy, urazila sa. „Čože, ako keby nikto nebol starší odo mňa,“ urazene sa mi sťažovala. „Veru teta, veru,“ pritakávala som jej, a asi som jej bola sympatická, lebo mi darovala WC papier. Okrem nej bola na izbe aj pani učiteľka s cukrovkou a referentka z obecného úradu. Túto priviedli na izbu s veľmi vysokým tlakom. „Kľúče od trezoru mám v kancelárii, do utorka treba urobiť obraty,“  rozprávala ako v delíriu a bolo vidieť, že je maximálne prepracovaná. Ešte asi tri dni rozprávala, že treba urobiť do utorka obrat,  a čo mesačná uzávierka???
Trvalo nám dosť dlho, kým sme ju presvedčili, že uzávierka hore dole, treba sa liečiť, lebo telo si povedalo dosť. Nakoniec sme sa tak všetky tri  skamošili, že sme sa dohodli, že sa stretneme na becherovke. Ja som dámy masírovala a kecali sme o všeličom, ako to medzi babami chodí. Takže, aj takýto môže byť pobyt v nemocnici. Všetkým tým, ktorí odborne pracujú, ďakujem z celého srdca. Tým ostatným len toľko, že koho nebaví takéto zamestnanie, to je veľká tragédia a treba s tým niečo urobiť.