Blog Petra Remiša: Strojček v pyžame
Moje zuby odjakživa rástli bez pravidiel. Buď celkom krivo, alebo podľa vzoru „zub, prestávka, zub“. V puberte som sa preto stal priekopníkom zubných strojčekov. Nemusím vám vysvetľovať, že som ich z duše nenávidel. Ba čo viac: Mal som z nich traumu.
Strojčeky kedysi a dnes, to je ako porovnávať trabant a mercedes. Vtedy boli veľké, s ružovým umelohmotným stredom a nosili sa len v noci. V podstate sa podobali na umelý chrup. Za ten svoj som sa hanbil viac ako za nočnú polúciu.
Na stredoškolskom internáte som býval medzi samými hokejistami a motorkármi, ktorí sa asi narodili na inej planéte. Všetci mali dokonalý chrup. Niet divu, že som svoj hendikep maskoval ako sa len dalo.
Strojček som si nasadzoval len v noci, pod rúškom tmy, keď ma nikto nevidel. Cez deň som to ružové a sladko smrdkajúce čudo balil do pyžama a ukrýval pod vankúšom.
Koniec môjho zubného aparátu prišiel nečakane: Raz ráno som vstal, rýchlo som ho opláchol a vložil do vrecka pyžama. Vybehol som na balkón, že si spravím desať klikov… a vtedy mi strojček vypadol.
S hrôzou v očiach som sledoval, ako sa kotúľa pod zábradlie a padá z výšky piatich poschodí. Až mi zaľahlo v ušiach, keď rupol na asfalt – rovno pod mliekarenský trambus, ktorý viezol do kuchyne materiál na kakao.
Tragédiu som tajne oplakal a pokrčené kúsky drôtu som priniesol späť čeľustnému ortopédovi. Veril som, že z nich ešte čosi zmajstruje.
Možno aj zmajstroval, ale už nie pre mňa. Ja som odvtedy zostal verný digitálnemu vzoru: Zub – prestávka – zub.
