Blog Slávky Novákovej: Svet za sieťkou

Snažila som sa byť k pacientom milá a ústretová, aj keď to bolo niekedy veľmi obtiažne. Na ženské oddelenie v kúpeľoch, kde som pracovala, často chodili staršie choré pacientky, ktoré bývali zo svojej choroby ubolené, mrzuté a práca s nimi bola dosť ťažká.
Mnohé z nich sa však pri masáži uvoľnili a veľmi často sa mi stávalo, že nejedna mi vyrozprávala svoj príbeh, alebo zážitok.
Tak sa stalo aj nedávno. Zážitok, ktorý mi povedala asi 45-ročná pacientka z Bratislavy sa jej prihodil v jednej nemenovanej nemocnici.
Hlboko mnou otriasol, nebola som schopná slova a neverila som, že niekto, kto pracuje v zdravotníctve, sa môže tak neprofesionálne, a dalo by sa povedať aj nehumánne zachovať.
Už aj z úst iných ľudí som počula, že sa stretli s neochotou zdravotníkov pri výkone svojej práce, čo ma vždy zarazilo.
Určité povolania sú skôr poslaniami a práca v zdravotníctve je práca s ľudským telom a k poslaniu rozhodne patrí.
„Bohužiaľ, patrím k ľuďom, ktorý sú psychiatrickými pacientami“, začala rozprávať  pacientka svoj zážitok. „Určité genetické dispozície som zdedila po mame. Mama sa liečila na ťažké depresie. Kto to nezažil nevie, aké to je strašné ochorenie. Človek sa cíti strašne unavený, bezmocný a hlavne smutný.
Necíti radosť z ničoho a je bezdôvodne nešťastný. Má pocity smútku a beznádeje, nie je schopný sa z ničoho tešiť a nie je schopný žiadnej činnosti.
Často zanedbáva aj hygienu a celé dni nevstáva z postele. Je to horšie, ako keby Vám odrezali ruku, lebo psychická bolesť je horšia ako fyzická. V nemalých prípadoch máva aj samovražedné myšlienky a často si siahne aj na život.
Toto bol aj môj prípad,“ pokračuje „okrem toho, že som sa rozviedla a ostala som sama s deväťročným synom, ostala som aj bez príjmu a bez priateľov.“ Táto situácia bola pre ňu veľmi ťaživá, a nijako to nevedela zvládnuť. „Jedného dňa som vystrojila syna do školy a ostala som doma sama. Samota na mňa veľmi  doľahla. Uvedomovala som si svoju situáciu a zdala sa mi úplne neriešiteľná.
Nebola som schopná sa postarať o seba, nie to ešte o chlapca. Požiadať o pomoc som nemala koho. Mama bola chorá, priateľky mali rodiny. Peniaze, ktoré som dostávala boli vlastne sociálne dávky. Mala som ťažké depresívne stavy, a nebola som schopná ísť ani k lekárovi.
Pamätám si, že pršalo a mne napadlo, že toto utrpenie ukončím. V tom stave som si vôbec neuvedomila, čo bude so synom. Sadla som si, napísala list na rozlúčku. Mala som nejaké psychofarmaká, začala som ich jesť. Zjedla som ich dosť. Potom som si ľahla.
Chcela som zaspať  a umrieť v spánku. Ležala som asi pol hodinu a začala som pociťovať, že zaspávam. Bol to však iný spánok. V duchu som si premietala svoj život a život svojho syna.
Neviem prečo, v tom sne som si pripomenula, že môj syn ide za týždeň do školy v prírode –  napadlo ma, že ho nebude mať kto vystrojiť.
Ďakujem prozreteľnosti, že vo mne vzbudila ešte kúsok materského citu, ktorý vo mne ostal. S námahou som otvorila oči, siahla po mobile a zavolala som si záchranku. S ťažkosťami som vyšla pred dvere a čakala ich. Bála som sa, že zaspím, tabletky začali účinkovať, zatvárali sa mi oči.
V nemocnici som zažila len poníženie. Doktor mi strašne vynadal, prečo som to urobila. Zaviedli ma na JIS-ku a vypumpovali mi žalúdok.
Doktor vykrikoval, že zavolá do parlamentu a oznámi im, že nezamestnaní si berú životy. Sestrička mi povedala, že nikdy by to neriešila tak ako ja. Keď mi vypumpovali žalúdok nechali ma na posteli a posteľ uzavreli s dverami so sieťkou. Vyzeralo to, ako keby som ležala na uzavretej posteli na psychiatrickom oddelení.
Na izbe sme boli len tri. Jedna pacientka vyzerala ako úplne paralyzovaná. Druhá, staršia pani takisto absolvovala výplach žalúdka. Bola úplne mimo a myslím, že mala ťažkú psychózu.
Rozprávala z cesty, stále vykrikovala a chcela svoju matku. Dokonca nás častovala šťavnatými nadávkami. Personál sa za celé poobedia na mňa ani nepozrel. Mala som hrozné pocity z toho, čo som urobila a do toho sa miešali obavy, čo bude ďalej.
Boli to stavy beznádeje. V noci nás rušila staršia pani hlasným delirickým vykrikovaním. Čo ma strašne šokovalo bola večerná služba.
Na izbu prišli dve mladé sestričky s jedným sanitárom. Začali okrikovať pani, aby bola ticho, vôbec nebrali do úvahy jej stav. Pani začala ešte viac kričať. Jedna sestrička ju začala dráždiť, dokonca jej posmešne prikrývala tvár nejakým rúškom.“
Z takéhoto chovania zdravotného personálu bola pacientka v šoku, ktorý mal pokračovanie ráno pri výmene služby. Ráno prišla ďalšia sestrička a opýtala sa svojich kolegýň. „Hentá sa trovila?? A hentá tiež???“ otázky padali hlasno, bez ohľadu, či ich pacienti počuli.
„Cez víkend sa personál prišiel pozrieť na mňa len sporadicky. Obidve spolupacientky mali návštevu. Ja až v nedeľu, keď prišiel otec a strašne mi nadával za to, čo sa stalo.
Tento zážitok, ako aj dojem  z personálu bol najhorší v mojom živote. Samozrejme, že sa odvtedy zmenilo kopu vecí, niektoré aj k lepšiemu. S veľa  vecami som sa odvtedy musela zmieriť, ale takýto čin nebyť môjho ochorenia by som nikdy neurobila.
Viem však, že nado mnou stál anjel strážny, ktorý ma osvietil a povedal mi, že som matka a keď ja odídem, môj synček nebude mať nikoho. Donútil ma zavolať sanitku,“ ukončila svoje rozprávanie.
Vypočula som si tento príbeh a ubezpečila som sa, že silní ľudia sú stále  medzi nami.Nie je hanba padnúť, hanba je nezdvihnúť sa. Taký je život. Raz sme hore, raz sme dole.
Nikdy netreba strácať nádej, aj keď je to veľmi ťažké.