Blog Petra Remiša: Božské proteíny
Môj tato vedel skoro všetko: Aj čo je Kolumbovo vajce a ako karovať šesťstovku fiatku, keď zlyhajú brzdy. Nemal však ani šajnu o zbieraní hríbov. Potom kdesi zohnal atlas húb a za noc sa situácia zmenila. Stal sa expertom.
Najbližšiu nedeľu sme nabehli do lesa. Čo vám poviem! Všade zdochliny a vraky embéčiek, ale zabojovali sme. Za hodinu bol kôš plný najkrajších húb pod slnkom.
Zbytok dňa sme trávili triedením podľa atlasu. V hlave nám hmýrili predstavy praženice, roštenky na dubákoch a vianočnej kapustnice. Vôbec nám nevadilo, že kôpka „jedlých“ bola dosť útla. Tvorili ju iba dve staré bedle.
Vtedy si mama spomenula, ako strýko Jožo kedysi otrávil polku Kocuríc.
Tiež bol expert.
Bedličky sme začali úctivo obchádzať. Koncom týždňa sa scvrkli na dva zdrapy, z ktorých vytekalo čosi čierne. Hlava rodiny to ale nevzdávala. „Prehrať bitku ešte neznamená prehrať vojnu!“ vyhlásil tato. Hríby vyhodil a v krčme vymenil atlas húb za príručku o pestovaní šampiňónov na konskom hnoji. Vraj je to zdroj „božských“ proteínov.
Tie šampiňóny myslím, nie hnoj.
Odvtedy sme mali „božské“ proteíny denno-denne. Mama ich pridávala do tvarohovej štrúdle a tato z nich robil super likér. Škoda len, že ten hnoj trošku smrdel. Zle sa pri tom spalo.
Zvlášť, keď mi filter na plynovej maske upchali muchy.
