Posledný koncert Karla Gotta v Piešťanoch

Pred 43 rokmi práve v týchto dňoch navštívil so súborom Apollo aj naše mesto. Predstavenie nedopadlo práve najlepšie. Mňa ako veľkú obdivovateľku Karla Gotta to mrzí, lebo som mala možnosť vidieť ozaj množstvo koncertov tohto umelca a nikde sa nestalo to, čo práve v mojich rodných Piešťanoch.
Ale najprv trochu histórie: Piešťany nemali veľmi dlho žiaden kultúrny stánok. Koncerty vážnej hudby bývali v Slovane a operné predstavenia v amfiteátri. Maličké divadlo v parku oproti múzeu zhorelo v roku 1963, nejaké väčšie vraj tiež padlo za obeť požiaru začiatkom 20. storočia. V zime sa predstavenia konali v miestnom kine. Malá sála I. Krasku sa začala stavať až v roku 1966. Práve v tom roku mestské kultúrne stredisku pozvalo najprv divadlo Rokoko, ktoré malo predstavenie kine, a na Apollo sa ušlo vystúpenie navečer pod holým nebom v amfiteátri. Počasie bolo, našťastie, voči nám milosrdné.
Vtedy som chcela čo najviac vidieť, zažiť, lebo Karla Gotta som obľubovala už od roku 1963. O dva roky neskôr som od neho dostala krásny list ako odpoveď na moje bôle, že som si neustálym vysedávaním pri rádiu a jeho pesničkách pokazila vysvedčenie a zakázali mi počúvať ho. Radil mi, aby som si zlepšila prospech a potom mi znovu dovolia ho počúvať, čomu sa bude tešiť. Chcela som využiť návštevu Karla Gotta v Piešťanoch, aby som sa mu osobne poďakovala.
Prianie sa mi splnilo, podarilo sa mi ho v nedeľu popoludní pred koncertom osloviť na recepcii hotela Eden, kde boli všetci členovia Apolla ubytovaní. Bol to silný zážitok, keď som od neho dostala ešte aj autogram, a nielen jeden, i pre spolužiačky. Podať si s ním ruku a vyfotografovať sa spolu pred hotelom Eden – tým sa splnil pre mňa vytúžený sen.
V nedeľu pred predstavením som šla obsadiť čo najlepšie miesta pre mňa a moju mamu už okolo 18. hodiny. Medzitým sa obrovské davy nahrnuli pred Eden, lebo všetci chceli vidieť zázrak menom Karel Gott. Keď sa mu už podarilo nejako vyslobodiť z davu a poberal sa smerom k amfiteátru, išiel za ním celý sprievod. Občas Karel Gott rozdal aj autogramy a veľmi milé bolo, keď sa k nemu pretlačilo jedno maličké dievčatko s niekým dospelým. Karel hneď tej malej podával ruku so slovami: „Ahoj, jak se jmenuješ?" A ona trošku zahanbene: „Alenka." Vzal fotografiu a hovoril si: „Alence. Ne, Alenke," a takto jej napísal aj venovanie.
Na predstavení sme potom mali možnosť vidieť aj spevákov, ako Vlasta Kahovcová, Pavlína Filipovská, Pavel Vošecký, Pavel Bobek, Pavel Sedláček, Karel Hála. Napokon prišiel Karel Gott so šiestimi pesničkami. Celý program uvádzal Jiří Štaidl, spevákov sprevádzal orchester divadla Apollo. Na klavíri hral skladateľ Jaromír Klempíř, známy hlavne piesňami C’est la vie a Pošli to dál, ktoré napísal Gottovi, na basovú gitaru hral Antonín Gondolán, na sólovú brat Jiřího Štaidla Ladislav, na bicie Jiří Kysilka a ešte tam bol neznámy saxofonista. Felix Slováček začal účinkovať až na samostatných koncertoch Karla Gotta na konci šesťdesiatych rokov.
Celé predstavenie by malo celkom dobrý priebeh, keby nezačala zlyhávať zvuková technika. Po prestávke to už v hľadisku začínalo šumieť, že musel sám Jiří Štaidl tíšiť obecenstvo. Najhoršie to bolo v zadných radoch, kde počuli najslabšie. Vzadu sa podarilo preliezť ohradu niekoľkým pubertálnym výrastkom, ktorí začali po umelcoch vulgárne pokrikovať. Neušetrili ani Karla Gotta. Ten sa nedal, povedal síce nie veľmi vhodnú vetu: „Ješte štěstí, že nerozumím slovensky," no nebol vulgárny. Keď mládenci neprestali, povedal, že môže aj odísť a odišiel. Hudobníci sa k nemu pridali. Hoci prerušenie netrvalo dlho a ešte aj sám Karel Gott sa snažil byť vtipný, ako keby ho nikto nebol býval v hľadisku urazil, Piešťanci mu nikdy nedokázali odpustiť, čo povedal. Ja ako Gottova ctiteľka som držala stranu jemu a všetku vinu som pripisovala hlavne tomu, že to bolo vonku, kde mali nejakí chuligáni možnosť preliezť plot. No po rokoch som presvedčená, že hlavná chyba bola v technike.
Okolo Edenu sme sa ešte skúšali zdržiavať aj na druhý deň. Mne sa nie veľmi darilo, speváka som uvidela až pred jeho odchodom do Trnavy. Väčšinu dňa „Apolláci" využívali na návštevu kúpaliska Eva. Popoludní sa pri pripravenom autobuse čakalo hlavne na Karla, ktorý sa zdržal u svojich známych vo Vrbovom a v Piešťanoch. Keďže sa dlho neobjavoval, začula som Jiřího Štaidla, ako precedil pomedzi zuby, že je „nespolehlivej". Dodala som si odvahy a spýtala som sa ho, či tam ešte v ten deň Gotta uvidíme. Pokrčil plecami: „Snad, když se vrátí." No autobus sa už naplnil a všetci účinkujúci nám zamávali na rozlúčku, okrem chýbajúceho Karla Gotta. Pomaly sme sa aj my dievčatá začali rozchádzať a ja som sa chcela ešte na lavičke pochváliť so zážitkami mojej spolužiačke. No náš rozhovor prerušila bledá Simca, v ktorej sa viezol oneskorenec – Karel Gott. Jeho známi ho počkali pred hotelom, my sme si nastavili fotoaparáty, a tak sa mi podaril dosť pekný snímok, vôbec prvý v živote, kým Gott podpisoval moju fotku, ktorú mu narýchlo podstrčila spolužiačka. Hneď aj nasadol do auta, aby ho vzali do Trnavy.
To bolo fakticky posledné vystúpenie Karla Gotta v Piešťanoch. Odvtedy som už len musela vždy merať kilometre, aby som sa dostala na Gottove predstavenia mimo môjho rodného mesta. No nikdy ma to nemrzelo, lebo kvalita jeho predstavení vždy bola na vysokej úrovni.