Blog Jamesa R. S. B. Jackmana: Realita

Nechápal som. Rozmýšľal som, či som taký obmedzený, alebo to, čo mu poviem, by mohlo vyznieť nejako urážlivo, hnusne a bezcitne, no prišlo mi to ako najrozumnejšie riešenie v tej situácií. A tak som len skonštatoval…
–         Choď domov. Nemá žiadny zmysel, aby si ožratý sedel niekde na lavičke v parku, keď Jej nemáš ako pomôcť! A nerev prosím ťa!
–         Asi máš pravdu!
–         Si v pohode? Dôjdeš normálne domov?
–         Dúfam. Ďakujem.
 –         A za čo? – povedal som prekvapene.
 –         Ja ani neviem, čau!
Stále som to celé nechápal! Pozerám na mobil a rozmýšľam, čo sa práve udialo. Presne udialo. Iba som sa pretočil a znova zaspal! No tentokrát bez problémov.
–         Sebastián? Už to vieš? – spýtala sa ma mama, bola asi jediná čo ma tak volala.
–         A čo ako?
–         Peťo sa bude ženiť!
–         Čo sa bude? A s kým?
–         S tou jeho frajerkou.
–         Soňou? To vážne? Volajte ma “Smetiar lásky“, svoju zavrhnem pri najbližšej príležitosti a o cudzej ani neviem. Asi neplatili za vývoz – milujem, keď sa mamina smeje na mojich často krát bezduchých vtipoch.
Za ich svadbu si pripisujem menšie zásluhy. Keď mi to mamina oznámila, mal som neskutočnú radosť! Čo všetko sa vykľuje z pár chlastačiek, odmietnutia ísť na koncert, návrhu…
–         Ja neviem. Šak asi.
S úsmevom na perách som sa začal opäť venovať rozčítanej knižke. Knižke,  ktorá dvomi vetami skláti celý les mojich mladých ideálov. A päťdesiatimi stranami predtým, vysádzala stromček po stromčeku. No, ako raz jeden človek povedal, že sny sú silnejšie než samotná skutočnosť, či každého osud je v každého rukách. Je to pravda! Pomaličky si začínam uvedomovať ten prechod.
Začína byť vykúpením aj nočnou morou! Už to nie je o schovkách, veľkej voľnosti, pogoch, ale o veľkej zodpovednosti, ktorú pociťujem od končekov prstov. No ako sa hovorí v divadelných kruhoch: “Každý východ je len vchodom niekde inde!“ Táto veta ma upokojuje. Aspoň sa to snažím sám sebe vsugerovať! Vchod do sveta bol úzky a asi aj bolestivý, ďalej cez vchod školy, učenia, puberty… Otváram ďalšie dvere a opäť zahadzujem kľúč. Už sa nedá vrátiť! Už nebudem mať päť, osem, dvanásť, a ani osemnásť! No dúfam že mi ostanú tie sny… Strach ma obkľúčil…
–         Prečo tak divno vnímaš svet?
–         Ja neviem. Jednoducho ma to zaujíma. Prečo sa to deje, čo bolo predtým, a snažím sa mať pohľad na veci, týkajúce sa aj mňa, vždy nejako nestranne, neviem to opísať… Pre neznámych som často krát Mozart, čo sa snaží rapovať, pre tých, čo ma poznajú, som Benjamin a pre mamu Sebastián. Nezáleží mi na cudzích názoroch. Mám ten svoj… A hlavne o sebe! Florian raz povedal: “Z desiatich ľudí si o mne povie deväť, že som k…. a ten jeden, že najlepší chalan, akého kedy stretol!“ Pre toho jedného sa neoplatí byť sám sebou???
–         Asi máš pravdu. V čom je potom tá krása?
–         Tak to ti nepoviem. Keď sú ľudia iní, odlišní, svojskí tak sú často divní… Aspoň mne to tak príde. Možno lenivosť…
–         Môže byť niekto tak lenivý, že sa začne hrať na niekoho iného?
–         Kreativita nie je darom… Podľa mňa je to niečo čo si každý vypestuje. Samozrejme máš nejaké gény, no väčšina je tvrdá práca…!