Pred koncertom ho v parku poskákala kólia

Kamelot ťahá bez prestávky stošesťdňové koncertné turné, ktoré uzavrie 17. júna veľkou tlačovkou v Prahe. Ak to chalani vydržia so silami, tento heroický výkon zapíšu aj do Guinnessovej knihy rekordov. Na poslednom koncerte odovzdajú aj pokladničku s charitatívnou zbierkou pre ohrozené deti. Rozhodli sa totiž, že z každého vystúpenia venujú tisíc českých korún na dobročinné ciele.
V Piešťanoch už mali Kameloťáci nasporených viac ako 86-tisíc. O charite, ale aj muzike a svojom špeciálnom koníčku nám porozprával po viac ako dvojhodinovom koncerte riadne vysmädnutý Roman Horký. Naivne si myslel, že si dá v Kursalone čapované pivo. O pol jedenástej večer sa mu v blízkom klube ušli už len štyri minerálky.
Roman, keď sme pred dvoma rokmi natáčali rozhovor, prezradili ste, že milujete chvíle pod hviezdnou oblohou. Ležíte si len tak v tráve a dívate sa na padajúce hviezdy. Máte počas tejto šnúry ešte čas aj na hviezdnu oblohu?
– Aj pred týmto koncertom som si ľahol do trávy vo vašom parku. Mám rád takéto stíšenia. Vtedy zrelaxujem a naberám energiu. Skoro ma tu ale pri rozjímaní zožrala miestna kólia. Odtrhla sa z vôdzky, trošku ma poskákala, pooňuchávala, ale napokon sme sa skamarátili.
Vydržať toľko koncertov bez jediného dňa voľna je heroický výkon. Na čom frčíte?
–  Zatiaľ máme síl dosť, aj keď priznám sa – je to fakt náročné. Držia nás kávy aj cigarety.
Koľko denne vyfajčíte?
–  To je individuálne, ale asi pätnásť. To nie je veľa, však?
Záleží na tom, ako sa cítite. Ale zaujímalo by ma, či už nemáte v kapele ponorkovú chorobu.
– V tejto zostave hráme už od roku 2000, je ideálna, chalani sú skvelí, vôbec sa nehneváme a ponorku sme potopili ešte skôr, než sme vyplávali na turné.
Vaše piesne sú založené na lyrických textoch. Je ťažké hľadať tie správne slovíčka?
–  Pracovať s češtinou, to je pre mňa alfa a omega všetkého úspechu. Dnes už človek žiadne nové výrazy neobjaví, ale máme veľké šťastie, pretože čeština i slovenčina sú výrazovo bohaté jazyky. Prekážajú mi v nich ale anglikanizmy. Chcem si vystačiť s hovorenými výrazmi – tým rozumie každý.
Chystáte sa vydať nejakú zbierku lyrických textov?
–  Mohol by som to urobiť, plánov mám veľa, ale zatiaľ chcem hrať a spievať svoje piesne až dovtedy, kým budem môcť. No a potom možno napíšem nejakú autobiografiu, ako sa všetko začalo.
Robíte si priebežne zápisky alebo si pamätáte všetko?
– Jasné, že si pamätám.
Kedy ste dostali prvú gitaru?
– Keď som mal osemnásť. Ale hrať som začal už v pätnástich. Miloval som trampské piesne od Wabiho a Mikyho. Nebola to bežná pop music, nepáči sa mi totiž „nakašírovaná" muzika. Mám rád prirodzenú pieseň s dušou a príbehom. Musí z nej dýchať obyčajný život.
Aké nástroje používate v súčasnosti?
–  Na koncerty väčšinou nosím yamahy, ale do štúdia gibsonky. Vysvetlím prečo. Hráč je ako umelec – výtvarník. Aj on ako maliar, vezme štetec a mieša škálu farieb. Aj moje gitary farbia, robia priestory, každá má iný charakter. Takže, keď idem do štúdia, vezmem si aj šesť nástrojov, aby som mohol „maľovať" a aby pieseň dostala toho správneho ducha.
Máte aj ručne vyrobenú gitaru?
– Jednu áno, urobil mi ju majster z Liberca. Je to krásna gibsonka, ale ešte som ju príliš nevyužil, zatiaľ ju mám iba zavesenú.
Čo robievate, keď nehráte?
– Som projektant. A teraz si robím radosť tým, že som si nakreslil svoju osobnú gitarovú kaplnku. Bude postavená vedľa chalupy, ktorú mám v dedinke Mohelňa. Tá bola tiež kedysi kaplnkou, nechal som len základy a na ne postavil štýlovú chalupu.
Prečo ste to nazvali gitarová kaplnka?
– Lebo mám už dvadsať nástrojov, ktoré nemám kde uložiť. Preto som sa rozhodol, že si postavím domček pre gitary v toskánskom štýle. Bude tam trojmetrová stena z kameňa, štít aj portál. Najťažšie sa zháňa materiál. Napríklad pieskovec používam zo starých hradieb. Preto počas turné riešim aj stavbu – telefonujem, vybavujem odvozy, dovozy materiálu…
Vráťme sa k vašej charite. Prečo ste sa pre ňu rozhodli?
– Zoznámili sme sa s Máriou Vodič-kovou, ktorá je predsedníčkou Fondu ohrozených detí. Slovo dalo slovo a napokon sme sa dohodli. Myslím si, že každý umelec by mal robiť dobré činy. Tisícka nikoho nezabije. Z každého koncertu odložíme do pokladničky spomínanú sumu, a keď naozaj nazbierame tých 106-tisíc, bude to pekné.
Zažili ste aj vy charitu na vlastnej koži?
– Áno, raz mi ukradli gitary. Nemal som na čom hrať, a tak sa mi na nové zložili moji fanúškovia, kamaráti, podnikatelia. Pomohli mi v správnom čase, čo si dodnes veľmi vážim.